Rok 1856 priniesol J. M. Hurbanovi obrovskú osobnú stratu

TASR, 18. novembra 2017 10:00

Päťdesiate roky 19. storočia boli temné a hluché, boli to roky Bachovho absolutizmu a upevňovania Habsburgovcami cisárskeho trónu.

Bratislava 18. novembra (TASR) - Uvedomoval si to aj Jozef Miloslav Hurban. Znie to skoro neuveriteľne, ale pravdou je, že Hurban, Štúr i Hodža a ďalší vyššie postavení účastníci Slovenského povstania 1848-49, ktorí od druhej dobrovoľníckej výpravy bojovali na strane cisárskej Viedne a aj za rakúsky trón, žili aj v tejto dobe pod policajným dozorom. Pravdu mal náš zabudnutý vzdelanec a intelektuál z konca 14. storočia Ján z Madočian, prezývaný Ján Literát, keď cestou na hranicu povedal, že „páni sa vždy dohodnú“.
Jozef Miloslav Hurban - Litografia z 1849, autor Anastas Jovanović Foto: TASR

Ani Hurbanovi sa v tejto dobe nedarilo. V polovici februára 1853, keď už-už zadával do tlače v Skalici 5. ročník almanachu Nitra, rakúskym cisárstvom preletela správa, že akýsi sfanatizovaný maďarský študent spáchal atentát na cisára pána. A to priamo počas jeho prechádzky po viedenských hradbách. Vrhol sa naň s nožom. Lenže bol február a cisár pán mal hrubý a kožou podšitý kabát, takže špička noža iba čo sa dotkla cisárskej pokožky a objavilo sa zopár kvapiek krvi. História to nerada spomína, alebo sa jej to zdá nedôstojné povesti J. M. Hurbana, ale pravda je, že Hurban aj v treskúcej zime okamžite vycestoval do Viedne, aby panovníkovi vyslovil sústrasť a stále platnú vernosť. No celkom tak to nebolo. Hurban len obratne využil túto príležitosť, aby ešte raz skúsil pripomenúť panovníkovi nedávne zásluhy Slovákov o pevnosť cisárskeho trónu. A možno aj preto, aby nebodaj podozrenie z prípravy atentátu nepadlo na Slovákov. Cisár pán ho naozaj prijal v dobre vykúrenej kancelárii. Prijatie vraj bolo milé a prekvapujúco dlhé. Cisár pán si spomenul na viaceré udalosti z revolučných bojov a Slovákov pochválil. Ale nič viac. Po návrate domov urobil Hurban posledné korektúry Nitry.

Piaty ročník Nitry vyšiel niekedy uprostred mája 1853. No zborník nezabral. Na prvý pohľad sa zdá, že literárne nezaujala ani jeho románová novela z nedávnych čias Slovenskí žiaci o „revolučnej činnosti štúrovcov v roku 1848“, ktorú uverejnil pod pseudonymom Ľudovít Pavlovič, ani spoločenská novela Mikuláša Štefana Ferienčíka Kráľovná plesu, ba ani Sládkovičova veľbáseň Detvan, na ktorú sa Hurban dosť spoliehal.

No aj v tomto prípade je pravda trošku iná. Nitra v slovenskom prostredí kolovala. Tí, čo si ju predplatili, ju vo svojom okolí často požičiavali. No samotných predplatiteľov bolo málo, ľudia jednoducho nemali peniaze. Horko-ťažko im vychádzalo na každodenné živobytie. A to aj vzdelancom v školských a cirkevných službách. Hurban to veľmi rýchlo pochopil, veď sám bol s rodinou v krajnej núdzi. No a v tejto situácii musel ešte zo svojho doplatiť aj faktúru za tlač zborníka v Skalici, lebo predplatné nestačilo. Preto ohlásil zastavenie vydávania Nitry, lebo „po tomto sklamaní nemieni brať na seba také bremeno“. Napriek tomu, dvierka si nechal pootvorené. Veď možno „dá Boh aj lepšie časy“. Takto sa mu prichodilo trápiť prakticky až do konca desaťročia päťdesiatych rokov.

Akýmsi duchovným i spoločenským pookriatím v tom čase bola slávnosť odhalenia pomníka básnikovi Jánovi Hollému na Dobrej Vode. Ak Slováci dokázali zložiť sa básnikovi na pomník, hádam ešte nie je všetko stratené, tešil sa v duchu Hurban. Málo sa vie o tom, že text na Hollého pomník mal napísať on. Na výzvu z Pešti ho listom oslovil priamo Ľudovít Štúr. Lenže Hurban, ktorému vtedy aj kňazská sutana voňala maštaľným hnojom, lakonicky odpísal: „...už to teda len na vás nechám, ktorí nemáte starosti o hnoj, píšte básne a nápisy, veď kde sa hnojom zaoberá – poézie sakramentsky málo je.“

Na slávnosť prišlo mnoho ľudí z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Aj preto si Hurban zarečnil ako už dávnejšie nie. Bolo to laudácio na nesmrteľného básnika a kriesiteľa slovenčiny. Ešte viac ho však hrialo pri srdci, že spoločenská časť stretnutia po slávnostnom akte mala veľmi pracovný a konštruktívny charakter. Opäť sa formulovali slovenské požiadavky, s ktorými by sme nemali prestať a vytrvalo ich predkladať mocenským štruktúram, hovorilo sa aj o definitívnom a administratívne dokonanom založení slovenského kultúrneho spolku Tatrín a po prvý raz bol vyslovený aj návrh na založenie Matice slovenskej. Táto prvotná predstava o Matici však hovorila o nej ako o spolku pre pestovanie slovanskej vzájomnosti. To Hurbana veľmi zaujalo. Až tak, že zobudilo v ňom spiaceho ducha lyriky. Tomáš Winkler to v románe Perom a mečom sformuloval takto: „V porevolučných rokoch to bolo jediné stretnutie slovenskej inteligencie, žiaľ, z katolíckej strany sa na tejto slávnosti zúčastnilo len málo predstaviteľov. Na Hurbana táto tichá slávnosť hlboko zaúčinkovala, napísal o nej báseň, ktorú neskôr, roku 1858, uverejnila Concordia, tlačená v Pešti.“

Lenže ešte predtým sa Hurban musel vyrovnať s vari najťažšou skúškou svoju života. Dňa 22. decembra sa na poľovačke v chotári Modry postrelil Ľudovít Štúr a o necelé tri týždne – 12. januára 1856 na následky zranenia zomrel v Tremlovie meštianskom dome uprostred modranského námestia. No a on, jeho druh najvernejší, ho musí pochovať. Tentoraz nie ako farár, ale ako spolubojovník za najsvätejšie veci národa. Všetci na Slovensku to od neho čakajú.





UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana pod názvom "Pravde a národu“.





jrs dab



Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac