Pred 100 rokmi sa narodil popredný nadrealista Vladimír Reisel
TASR, 19. januára 2019 7:04
Brodzany/Bratislava 19. januára (TASR) - Ako viacerí jeho generační súputníci, začínajúci písať a publikovať svoje básne v medzivojnovom období, sa aj Vladimír Reisel prihlásil k poetike nadrealizmu, čo bola slovenská obdoba francúzskeho surrealizmu.
Vladimír Reisel Foto: litcentrum.sk Do tvorivého ovzdušia nadrealizmu prispel Vladimír Reisel zbierkami Vidím všetky dni a noci (1939), Neskutočné mesto (1943) a zbierkou Zrkadlo za zrkadlom (1945). Významný je aj jeho podiel na presadení sa skupiny nadrealistických básnikov v slovenskej literatúre publikovaním úvah, polemík, verejných vystúpení a rozhlasových prednášok. Po spoločensko-politických zmenách vo februári 1948 sa na určitú dobu vo svojej tvorbe odvrátil od nadrealizmu.
Vladimír Reisel sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Po maturite na prievidzskom gymnáziu odišiel v roku 1937 do Prahy na Karlovu univerzitu študovať francúzštinu. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) sa vrátil na Slovensko do Bratislavy, kde študoval slovenčinu a francúzštinu na dnešnej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil v rokoch 1941-1945 ako stredoškolský učiteľ. Od roku 1945 do roku 1949 pracoval ako tlačový atašé na vtedajšom československom veľvyslanectve v Paríži. Po návrate z Paríža sa zamestnal v týždenníku Život, v ktorom vydržal do roku 1959. V rokoch 1960-1973 pôsobil ako zástupca šéfredaktora v Slovenských pohľadoch. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, určitý čas aj na pozícii šéfredaktora, pracoval do roku 1988.
Okrem spomínaných prvých nadrealistických zbierok vydal po roku 1948 básnické knihy Svet bez pánov (1951), Doma (1953), Milovaní milujúci (1954), Dobrí vtáci (1954) a Spevy sveta (1955), v ktorých sa nevyhol socialistickému realizmu.
Návrat k nadrealistickej poetike so snahou o jej ďalší tvorivý posun ohlásil Vladimír Reisel v zbierkach Ďakujem ti (1957), Básne o sne (1962), Smutné rozkoše (1966), alebo v zbierke Tanečnica z roku 1975. Meditatívno-filozofujúci rozmer majú zase zbierky U nás (1977) a Rozlúčky (1980). Po zbierke ľúbostných veršov Žena a muž (1984) publikoval ešte v roku 1988 knihu svojich nepublikovaných básní z druhej polovice 30. rokov 20. storočia pod názvom Trpké plánky.
Deťom venoval lyrické knihy Keď sa lúka zazelená (1961), Tisíc hier a tisíc kvetov (1961) a leporelo Zázračná muzika (1962).
Významný prínos do slovenskej literatúry predstavujú aj Reiselove preklady z francúzskej literatúry, ktoré začal publikovať od roku 1936. Celé nasledujúce desaťročia približoval slovenskému čitateľovi v mnohých časopiseckých i knižných prekladoch diela významných básnických osobností modernej a avantgardnej francúzskej poézie (napríklad Guillaume Apollinaire, André Breton, Jacques Prévert). Je tiež autorom literérno-kritickej monografie Poézia Laca Novomeského, ktorá mu vyšla tesne po skončení druhej svetovej vojny v roku 1946.
Dlhé roky redigoval básnickú edíciu Kruh milovníkov poézie, ktorá za desaťročia trvania priblížila slovenskému čitateľovi najväčšie básnické zjavy svetovej poézie a mala výrazný inšpirujúci vplyv aj na tvorbu nových básnických generácií na Slovensku.
Vladimír Reisel zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave vo veku 88 rokov.
Vladimír Reisel Foto: litcentrum.skVladimír Reisel sa narodil 19. januára 1919 v Brodzanoch. Po maturite na prievidzskom gymnáziu odišiel v roku 1937 do Prahy na Karlovu univerzitu študovať francúzštinu. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) sa vrátil na Slovensko do Bratislavy, kde študoval slovenčinu a francúzštinu na dnešnej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil v rokoch 1941-1945 ako stredoškolský učiteľ. Od roku 1945 do roku 1949 pracoval ako tlačový atašé na vtedajšom československom veľvyslanectve v Paríži. Po návrate z Paríža sa zamestnal v týždenníku Život, v ktorom vydržal do roku 1959. V rokoch 1960-1973 pôsobil ako zástupca šéfredaktora v Slovenských pohľadoch. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, určitý čas aj na pozícii šéfredaktora, pracoval do roku 1988.
Okrem spomínaných prvých nadrealistických zbierok vydal po roku 1948 básnické knihy Svet bez pánov (1951), Doma (1953), Milovaní milujúci (1954), Dobrí vtáci (1954) a Spevy sveta (1955), v ktorých sa nevyhol socialistickému realizmu.
Návrat k nadrealistickej poetike so snahou o jej ďalší tvorivý posun ohlásil Vladimír Reisel v zbierkach Ďakujem ti (1957), Básne o sne (1962), Smutné rozkoše (1966), alebo v zbierke Tanečnica z roku 1975. Meditatívno-filozofujúci rozmer majú zase zbierky U nás (1977) a Rozlúčky (1980). Po zbierke ľúbostných veršov Žena a muž (1984) publikoval ešte v roku 1988 knihu svojich nepublikovaných básní z druhej polovice 30. rokov 20. storočia pod názvom Trpké plánky.
Deťom venoval lyrické knihy Keď sa lúka zazelená (1961), Tisíc hier a tisíc kvetov (1961) a leporelo Zázračná muzika (1962).
Významný prínos do slovenskej literatúry predstavujú aj Reiselove preklady z francúzskej literatúry, ktoré začal publikovať od roku 1936. Celé nasledujúce desaťročia približoval slovenskému čitateľovi v mnohých časopiseckých i knižných prekladoch diela významných básnických osobností modernej a avantgardnej francúzskej poézie (napríklad Guillaume Apollinaire, André Breton, Jacques Prévert). Je tiež autorom literérno-kritickej monografie Poézia Laca Novomeského, ktorá mu vyšla tesne po skončení druhej svetovej vojny v roku 1946.
Dlhé roky redigoval básnickú edíciu Kruh milovníkov poézie, ktorá za desaťročia trvania priblížila slovenskému čitateľovi najväčšie básnické zjavy svetovej poézie a mala výrazný inšpirujúci vplyv aj na tvorbu nových básnických generácií na Slovensku.
Vladimír Reisel zomrel 1. septembra 2007 v Bratislave vo veku 88 rokov.
