Od úmrtia rímskokatolíckeho kňaza Andreja Hlinku uplynulo 80 rokov

TASR, 16. augusta 2018 7:19

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej (dnes mestská časť Ružomberku).

Ružomberok/Bratislava 16. augusta (TASR) – Andrej Hlinka bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia, jedným zo signatárov Martinskej deklarácie a tiež spoluautorom Memoranda národa slovenského. Vo štvrtok 16. augusta uplynie 80 rokov od úmrtia rímskokatolíckeho kňaza.
Andrej Hlinka - portrét. Foto: TASR

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej (dnes mestská časť Ružomberku). Jeho otec Andrej Sidor bol pltníckym faktorom (hlavným pltníkom, priezvisko Hlinka začal používať až keď sa oženil). Mladý Hlinka mal 8 súrodencov (štyroch z prvého otcovho manželstva, štyroch z druhého manželstva). Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku (1877-1880), na vyššom gymnáziu v Levoči (1881-1883). V roku 1883 ho prijali za klerika diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Tu absolvoval štúdium teológie. Upozorňoval na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári a už vtedy prejavoval slovenské a slovanské cítenie. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1889. Ako kaplán pôsobil v Zakamennom-Kline na Orave, Liptovských Kľačanoch a Tvrdošíne. V roku 1892 sa dostal na faru v liptovských Troch Sliačoch. Zakladaním rôznych spolkov (spolok striedmosti, spolok úverný a potravinový) a organizovaním prednášok sa snažil o zlepšenie sociálnych pomerov farníkov. V tomto období sa začal zapájať do politického života. Podporoval program Uhorskej ľudovej strany (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť postavenie nemaďarských národov Uhorska.

V marci 1905 ho zvolili za farára v Ružomberku. Súčasne sa stal členom mestského zastupiteľstva, v ktorom poukazoval na korupciu a mrhanie s mestskými financiami. V decembri 1905 spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu (SĽS). Strana vystupovala s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnením národnostného zákona a bojovala proti úžere a vysťahovalectvu. Pred parlamentnými voľbami v máji 1906, Hlinka verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Bol pre to suspendovaný (4. mája 1906) a obvinený zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary (18. júna 1906). O pár dní neskôr (27. júna 1906) bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese (november-december 1906) označili jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Bol odsúdený na dva roky a peňažný trest. Ešte pred nástupom do väzby (30. november 1907) založil Ľudovú banku (jej predsedom sa stal v roku 1910) a v jeho rodnej obci došlo ku krvipreliatiu.

V Černovej sa 27. októbra 1907 posväcoval nový kostol a domáci očakávali, že na tejto slávnosti bude prítomný aj Hlinka (termín bol zámerne vybraný, aby sa jej nemohol zúčastniť, v tom čase bol v Čechách). Pri pokuse o násilnú vysviacku uhorskí žandári strieľali do prítomných a usmrtili 15 ľudí. Táto udalosť odhalila pred celým svetom útlak slovenského národa. Hlinka si svoj trest odpykal vo väzení v uhorskom Segedíne v období od 30. novembra 1907 do 10. februára 1910. Počas väzby bol v Bratislave v máji 1908 ďalší proces, kde ho odsúdili na ďalší rok a pol a finančnú pokutu. Celkový trest mu upravili na dva roky a deväť mesiacov. Vo väzení prekladal do slovenčiny Starý zákon, ktorý neskôr vydal Spolok sv. Vojtecha (1926). Vo Vatikáne Kongregácia snemu rozhodla vo februári 1909 aj o neplatnosti jeho suspenzácie.

Pôsobil aj vo vedení Slovenskej národnej strany (SNS). Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi však stranu opustil. V júli 1913 obnovil v Žiline SĽS a stal sa jej predsedom. V Ružomberku založil kníhtlačiareň Lev. Jej úlohou bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. Bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá sa v Martine 30. októbra 1918 vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Po vzniku Československej republiky (ČSR) však ostro kritizoval zánik slovenských reprezentatívnych orgánov a neriešenie štátoprávneho postavenia Slovenska v spoločnej republike. Požadoval autonómiu na základe výsledkov Pittsburskej dohody z mája 1918. Keď sa odpor voči autonomistickému hnutiu zo strany vlády na Slovensku zosilnil, tajne vycestoval v roku 1919 na mierovú konferenciu do francúzskeho Paríža, aby informoval o práve Slovákov na samosprávu. Po návrate domov bol zaistený a sedem mesiacov väznený v Čechách. Prepustili ho až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia (NZ) ČSR v Prahe.

Od roku 1920 bol Andrej Hlinka predsedom Spolku sv. Vojtecha. V roku 1924 dostal titul pápežského komorníka, v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom. V roku 1925 sa SĽS premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Bol jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 1921-1938 predsedom jej parlamentného klubu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (1919 fara Ružomberok, 1921 zhromaždenie v Krupine a i.).

Počas svojej štyridsaťpäťročnej publikačnej činnosti napísal stovky článkov a prejavov. Publikoval ich v Národnom hlásnikovi, Katolíckych novinách, Slovenských novinách, Národných novinách. Písal aj pod pseudonymami Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. V roku 1901 založil a redigoval mesačník Ľudové noviny. V rokoch 1917-1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier, po obnovení SĽS založil v roku 1919 týždenník a v roku 1920 denník Slovák. Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (1895), zostavil a vydal spevník Vianočné piesne (1901), modlitebnú knižku Nábožný kresťan (1905), Modlitebnú knižku a cirkevný katolícky spevník (1921). Je autorom Katolíckej autonómie (samosprávy) v Uhorsku (1899), zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa a Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky (1920), v roku 1931 napísal Hodegussacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch. Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery (1924). Posmrtne vyšli Zápisky z Mírova (1941, písal ich počas väzenia v Čechách), z jeho výrokov bola zostavená kniha Iskry. Slová A. Hlinku (1943).

Andrej Hlinka zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Jeho pozostatky boli najskôr uložené na miestnom cintoríne, 31. októbra 1939 ich slávnostne preniesli do mauzólea pri farskom kostole. Po jeho smrti boli po ňom pomenované organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda. V marci 1945 dal vtedajší minister vnútra Alexander Mach príkaz previezť rakvu s balzamovaným telom Hlinku do Bratislavy (vláda sa obávala postupujúcich sovietskych vojsk). Rakva mala byť údajne týždeň v prezidentskom paláci, neskôr bola uložená v katakombách Dómu sv. Martina v Bratislave. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia ju mali odtiaľ traja kňazi vyniesť a umiestniť na neznáme miesto v blízkom okolí Bratislavy.

Po roku 1948 patril Andrej Hlinka medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Verejne sa o ňom mohlo hovoriť až po roku 1989.

Na počesť Andreja Hlinku boli v roku 1938 vydané medaily a odznaky s jeho portrétom. Jednou z prvých mincí v roku 1939, ktoré dal do obehu tzv. Slovenský štát, bola päťkorunová minca s jeho podobizňou a heslom "Za Boha život, za národ slobodu!". Dňa 25. apríla 1939 schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Sl.z., podľa ktorého sa A. Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove snemu. Jeho portrét zdobil aj 1000 korunovú slovenskú bankovku vydanú v roku 1993. Hlinkove zásluhy ocenili aj poslanci Národnej rady SR, ktorí 26. októbra 2007 schválili zákon č. 531/2007 Zb.z o zásluhách A. Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.

Mincovňa Kremnica vydala v roku 2014 pamätnú medailu "Andrej Hlinka" pri príležitosti 150. výročia narodenia tohto významného národovca, publicistu a rímskokatolíckeho kňaza. V tom istom roku vydala Slovenská pošta známku venovanú tejto významnej osobnosti moderných slovenských dejín. Jej nominálna hodnota bola 0,80 eura.



Téma TASR