Obnovenie Slovenských pohľadov v roku 1881 bola prelomová myšlienka

TASR, 20. januára 2018 10:00

ydaním dvoch ročníkov almanachu Nitra v češtine Hurban vyvolal búrku nevôle medzi národne orientovanou slovenskou inteligenciou.

Bratislava 18. januára (TASR) - Na túto tému dostal celý rad odmietavých listov. Boli síce zdvorilé a uznanlivé voči jeho zásluhám o slovenský národ, ale jednoznačne odmietavé. Je to paradoxné, ale Hurbana to viac tešilo, ako zarmucovalo. Týmto činom si priamo v národnom teréne overil nosnosť spisovnej slovenčiny a nezvratnosť jej používania.
Jozef Miloslav Hurban - Litografia z 1849, autor Anastas Jovanović Foto: TASR

Táto skutočnosť bola definitívne potvrdené na valnom zasadnutí Živeny v Martine začiatkom roka 1880. Tomáš Winkler to naformuloval takto: Tu sa „s neodvolateľnou platnosťou dohodlo, že v otázke spisovného jazyka sa za definitívne pokladá to stanovisko, ktoré pred štyridsiatimi rokmi prijali Štúr, Hurban a Hodža, keďže ich dôvody za slovenčinu 'stoja i teraz'“.

Hurban bol tomu rád. V duchu iste pociťoval aj zadosťučinenie, že jeho cesta vo februári 1878 do Viedne so žiadosťou o audienciu u cisára nebola márna. Pred cisára chcel predstúpiť s požiadavkou obnovenia činnosti Matice slovenskej. Nepochodil. Cisár ho neprijal, lebo o tom ani nevedel. Vybavili to zaň úradníci. Monarchia po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bola opäť v kotle veľkej európskej politiky a jej hlavným cieľom bolo „eliminovať vplyv Ruska na slovanské národy po víťazných vojnách proti Turecku“. (Winkler). Napriek tomu, Hurbanovo úsilie malo zmysel. Starší byrokrati na cisárskom dvore si uvedomili, že Slováci to už nevzdajú.

Zdá sa, že Hurban by nebol popustil vo svojich úsiliach, no v lete 1879 jeho rodinu postihla veľká tragédia. V Krompachoch krátko po pôrode mŕtvonarodeného tretieho dieťaťa zomrela jeho dcéra Želmíra, zanechajúc dve staršie deti. Od jej vydaja až po odchod zo života je to príbeh na tragickú novelu.

Krok k bývalej vyrovnanosti spôsobila Hurbanovi najmä skutočnosť, že jeho synovi Svetozárovi, ktorý sa medzičasom uchytil v Martine, začiatkom roka 1880 vyšla básnická zbierka Tatry a more. Je to neuveriteľné, ale podstatne priaznivejší ohlas mala v Čechách ako na Slovensku. Tam ju vraj „prijali s nadšením“. Táto skutočnosť Hurbana veľmi potešila. Okrem otcovskej hrdosti na syna – básnika to bol neodškriepiteľný fakt, že česká inteligencia, najmä literárna, sa už vyrovnala so vznikom spisovnej slovenčiny a jej odlukou od češtiny.

Otcov zdvih k opätovnej činorodej práci pre národ v tejto situácii obratne využil syn Svetozár. Namiesto akejsi výzvy či prosbopisu cisárovi, dnes by sme povedali – petície, ktorej centrom malo byť Hlboké a Hurban, navrhol otcovi obnovenie jeho časopisu – Slovenské pohľady. Dnes môžeme povedať, že to bola prelomová myšlienka a Hurbana, pochopiteľne, hneď nadchla. Čo viac, Svetozár ho presvedčil, že taký po rokoch obnovujúci sa, čiže v podstate nový časopis, musí mať razantný nástup. A ten nástup môže urobiť len otec a baťko Hurban, keď napíše životopis Ľudovíta Štúra. Veď kto iný by to mal urobiť, ak nie on, Štúrov celoživotný priateľ a spolubojovník v rokoch najťažších. Celý národ to od neho čaká.

Otec Hurban spočiatku akoby rozmýšľal, no vidno, že oslovenie a ponuka mu lichotili a nakoniec pristal. Preto Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom môže o sto rokov neskôr pokojne napísať: „Životopis bude taký rozsiahly, že materiál, ktorý v ňom zhrnie, poslúži budúcim generáciám na štúdium celej Štúrovej doby.“

No a samotný Hurban v druhom odseku úvodu do diela napísal: „Nuž podoberám sa namaľovať tento ideálny obraz novšej histórie ubiedeného, utrýzneného, ukrižovaného národa slovenského. V Ľudovítovi našom je zobrazený celý národ náš. On je ideál mládeže, on miláčik starcov, meno jeho je v najlepších kruhoch národnej spoločnosti slovenskej v najčistejšej pamiatke. Ostatné Slavianstvo zná ho ako hviezdu zapadlú na oblohe, svietiacu v stranách šíreho sveta slovanského v mnohočíselných rozpomienkach a tradíciách jeho ducha.“ Zdá sa, že týmto činom sa v našich národných dejinách končí doba žiadostí a prosbopisov. Napriek všetkému, začali pribúdať činy.

Obnovené Slovenské pohľady začali vychádzať v roku 1881 ako dvojmesačník pod redakčným vedením Svetozára Hurbana Vajanského a Jozefa Škultétyho. V tejto periodicite potom vychádzali až do roku 1885, od roku 1886 až dodnes vychádzajú ako mesačník. (V posledných dvoch rokoch prvej svetovej vojny a v prvých troch povojnových rokoch nevychádzali.)

Obnovenie Slovenských pohľadov Hurbanovým synom Svetozárom v roku 1881 nieslo v sebe ešte jeden moment, ktorý sa prakticky nikde nespomína. Prvý raz ho spomenul súčasný spisovateľ Jaroslav Rezník, keď v 2. čísle časopisu roku 2017 na záver svojho príspevku Otcovsko-synovský vzťah Hurbanovcov napísal: „A týmto skutkom došlo aj k vznešenému naplneniu synovsko-otcovského a otcovsko-synovského vzťahu Hurbanovcov. Dodajme, že zároveň sa naplnili aj otcovské ambície vo vzťahu k prvorodenému synovi, pretože keď sa to tak vezme, publicistická a literárna tvorba Jozefa Miloslava Hurbana bola vlastne jeho druhou profesiou, a z nášho dnešného pohľadu dokonca prvoradou.“





UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana pod názvom "Pravde a národu“.




Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac