J. M. Hurban sa výrazne zaslúžil o Memorandum národa slovenského

TASR, 16. decembra 2017 10:00

„Dňa 6. júna roku 1861 v Turčianskom Svätom Martine sa začalo dvojdňové rokovanie asi šesťtisíc zástupcov slovenského národného života z celého územia Slovenska.

Bratislava 16. decembra (TASR) - „Dňa 6. júna roku 1861 v Turčianskom Svätom Martine sa začalo dvojdňové rokovanie asi šesťtisíc zástupcov slovenského národného života z celého územia Slovenska. Jeho poslaním bolo prijať národný program, aby sa mohli na jeho základni intenzívne presadzovať slovenské národné požiadavky, predovšetkým v súvislosti s pripravovanou novou ústavou Uhorska.“ To sú úvodné vety textu z Kroniky Slovenska ktorý približuje historickú udalosť Memorandového zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandom slovenského národa.
Jozef Miloslav Hurban - Litografia z 1849, autor Anastas Jovanović Foto: TASR
Jozef Miloslav Hurban patril k rozhodujúcim a najvplyvnejším osobnostiam, ktoré na zhromaždení vystúpili a ktoré sa zúčastnili na konečnej verzii tohto dnes už historického dokumentu. Vzápätí sa však ocitli pred otázkou – komu ho predložiť? Hurban navrhoval ísť priamo do Viedne. Právnik Štefan Marko Daxner, ako to už u právnikov býva, navrhoval „zachovať ústavný postup“ a Memorandum odovzdať uhorskému snemu. Ako sa čoskoro ukázalo, Hurban mal pravdu. Delegácia nepochodila ani u Kolomana Tiszu, ani u baróna Eötvösa. Obaja činovníci ich síce prijali, no neveľmi dôstojne. Župan ministra Tiszu, v ktorom delegáciu prijal v salóniku svojho súkromného bytu, je dodnes symbolom a konkrétnou metaforou farizejstva a povýšenectva predstaviteľov politickej moci. Inými slovami, obaja štátnici ich diplomaticky odbili, vraj sa pripravuje národnostný zákon. No našim išlo práve o to, aby slovenské požiadavky boli v tomto zákone zohľadnené.

A tak išli do Viedne. V mrazivých dňoch na začiatku decembra si však niekoľko dní museli počkať na panovníka, ktorý sa vracal z Benátok. Bolo to nepríjemné, ale zdá sa, že aj na niečo dobré. Do Viedne totiž prišiel biskup Štefan Moyses, a tak si mohli v hoteli „U uhorského kráľa“ pokojne prediskutovať a premyslieť ďalší postup. Málo sa tiež vie o tom, že zloženie slovenskej deputácie malo pôvodne až päťdesiatosem členov, no päťdesiat sa ich vrátilo predčasne domov a zostali len ôsmi najvýznamnejší činovníci. Bolo to rozumné riešenie, lebo panovník neveľmi obľuboval masové delegácie. No a práve na to upozornil Hurban. Hurban pri tejto príležitosti venoval Moysesovi a užšiemu kruhu deputácie svoje najnovšie literárne dielo, básnickú zbierku Piesne nateraz, „v ktorej sa jasne prejavuje radosť nad uvoľnením politického napätia“, ako uvádzajú akademické Dejiny slovenskej literatúry. No a Štefan Moyses si to považoval. Od tejto chvíle môžeme zaznamenať medzi Hurbanom a Moysesom celoživotnú náklonnosť, ktorá neskôr ovplyvnila aj Hurbanovho syna Svetozára.

V tejto situácii do popredia začína vystupovať ešte jedna, menej známa črta Hurbanovho charakteru. Niet sporu o tom, že mal vodcovské schopnosti a do značnej miery aj autoritatívny charakter. No na druhej strane, podobne ako Štúr, keď sa v jeho blízkosti objavila rovnocenná a všeobecne uznávaná osobnosť, dokázal ustúpiť do pozadia a prispôsobiť sa. Tou osobnosťou bol v tých dňoch biskup Štefan Moyses. Dnes môžeme povedať, že práve situácia v decembrovej Viedni roku 1861 ho nasmerovala na budúci post predsedu Matice slovenskej.

Výsledok deputácie bol prijateľný. Napomohla to aj skutočnosť, že Viedenské noviny venovali prítomnosti slovenských vlastencov a intelektuálov pomerne veľkú pozornosť. To na jednej strane v našich vyvolávalo dôveru v správnosť svojej veci, a na druhej strane bol to prejav mediálnej sily a účinnosti.

„Smutný osud Memoranda po putovaní medzi Pešťou a Viedňou sa skončil prerokovávaním v Štátnej rade vo Viedni. Slováci dostali povolenie založiť národný spolok Maticu slovenskú. Na prebojovávaní požiadaviek Memoranda sa zúčastnil aj Hurban. Uspokojil sa s tým, že Slováci dostali aspoň niečo z toho, za čo bojovali“, napísal Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom.

No osud Memoranda nebol až taký smutný. Z dobového hľadiska sa to tak videlo, no zdá sa, že Hurban bol jedným z mála, ktorí si vedeli predstaviť, čo môže dokázať celonárodná inštitúcia, navyše vedená takou osobnosťou ako bol Štefan Moyses. Bolo mu jasné, že týmto činom sa otvorila aj cesta k slovenskému školstvu, o literatúre a postavení spisovného jazyka v živote národa ani nehovoriac. J.M.Hurban Utvrdzovala ho v tom aj skutočnosť, že v júni 1862 dostal povolenie na vydávanie časopisu Cirkevné listy. Pôvodne ho rozbehol ako štvrťročník, potom prešiel na mesačnú periodicitu, až sa nakoniec etabloval ako dvojtýždenník. Je prirodzené, že na stránkach časopisu rozvinul zápas o dôstojné miesto evanjelickej cirkvi v rakúskej monarchii, urobil z neho aj informatívneho spravodajcu o dianí v evanjelickej cirkvi a v duchu celkom pochopiteľného teologického dogmatizmu písal aj svoje úvahy. Nakoniec, bol kňaz a povolanie evanjelického kazateľa ho živilo. sa výrazne zasadil

Lenže táto časť programovej orientácie časopisu bola v rovnováhe so „svetskou časťou“ časopisu. Encyklopédia slovenských spisovateľov ju charakterizuje takto: „V strede pozornosti časopisu bol boj medzi zástancami cirkevnej autonómie, orientovaných na svetských (maďarských) predstaviteľov a patentalistami, vedenými slovenskými farármi, zväčša príslušníkmi štúrovského pokolenia. Bránili slovenské gymnáziá a sústavne odhaľovali prenikanie maďarizácie do cirkevného života.“ A to nebolo málo. Jazykovou zaujímavosťou časopisu bola skutočnosť, že články Cirkevných listov boli písané po slovensky i po česky. Ako uvádza Encyklopédia – „kritériom bola miera cirkevnej tematiky“.





UPOZORNENIE: Správa je súčasťou celoročného cyklu informácií TASR o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana pod názvom "Pravde a národu“.





jrs dab



Téma TASR