František Zvarík patril medzi prvých československých filmových hercov

TASR, 17. augusta 2018 6:46

Od úmrtia Františka Zvaríka uplynie v piatok 17. augusta desať rokov.

Bratislava 17. augusta (TASR) – Herec, dlhoročný člen Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave František Zvarík patril zároveň medzi prvých československých filmových hercov, ktorí účinkovali vo filmoch patriacich dnes do zlatého fondu našej kinematografie. Od úmrtia Františka Zvaríka uplynie v piatok 17. augusta desať rokov.
František Zvarík Foto: TASR

Okrem svojho veľkolepého hereckého pôsobenia si získal popularitu aj ako spevák a interpret slovenských ľudových piesní, operný spevák, karikaturista a maliar. Zanechal po sebe niekoľko desiatok pôsobivých výtvarných stvárnení svojich hereckých kolegov.

František Zvarík sa narodil 17. júla 1921 vo Vrútkach pri Martine. Absolvent Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave (1938-1942) stál na javisku SND už ako študent. V roku 1940 sa stal stálym členom Činohry SND, kde pôsobil až do roku 1997. V roku 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania (SNP) ako člen Frontového divadla. V roku 1945 sa opäť vrátil do SND, kde bol do roku 1956 sólistom Opery SND a v rokoch 1956-1997 hral opäť v Činohre SND.

Na divadelných doskách našej prvej scény vytvoril takmer 200 činoherných a operných postáv, ktorým prepožičal svoj podmanivý hlboký hlas, vysokú postavu s typicky dobráckym krehkým výzorom a jedinečný humor. V roku 1949 bol prvým Štelinom v opere Krútňava Eugena Suchoňa. Zarezonoval tiež ako Lunardo (Goldoni: Štyria grobiani, 1956), Doktor Julien (Bariller-Grédy: Kaktusový kvet, 1969), Kašpar Smejkal (Stroupežnický: Naši furianti, 1970), Žandár Rozvážny (Bryll-Gärtnerová: Na skle maľované, 1974, 1981), Ján Pálfy (Solovič: Zvon bez veže, 1984), Franz (Solovič: Peter a Pavel, 1985), Vyšetrujúci sudca (Stodola: Jožko Púčik a jeho kariéra, 1986), Rugby (Feydeau: Chrobák v hlave, 1990) či vo svojej poslednej úlohe v inscenácií Tančiareň (2007). Z operných rolí v obdivuhodnom podaní Františka Zvaríka sú známe Don Quijote (Massenet: Don Quijote, 1947), Mefisto (Gounod: Faust a Margaréta, 1948), Vodník (Dvořák: Rusalka, 1950), Pizzaro (Beethoven: Fidélio, 1951, 1970), Gremin (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1952), Boris Godunov (Musorgskij: Boris Godunov, 1954, 1977) alebo Figaro (Mozart: Figarova svatba, 1955).

Vo filme Zvarík debutoval v dráme Varúj...! (1946), divákov upútal aj v historickej dráme Posledná bosorka (1956), v jedinom slovenskom oscarovom filme Obchod na korze (1965) alebo v poetickej vojnovej snímke Kára plná bolesti (1985). Jeho bohatú televíznu filmografiu tvoria medzi inými diela Tma (1969), Červené víno (1972), Sesternica Beta (1978), Na skle maľované (1980), Tiene v raji (1986) alebo Mercadet (1988).

Zaslúžilý umelec (1968) sa v roku 1992 stal čestným občanom svojho rodného mesta Vrútky. Literárny fond mu v roku 1996 udelil cenu za celoživotný prínos pre slovenské divadelné umenie. V roku 2001 si prevzal na Bratislavskom hrade z rúk prezidenta SR Rudolfa Schustera štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Umelec František Zvarík zomrel 17. augusta 2008 v Bratislave, iba mesiac po svojich 87. narodeninách. Urnu s jeho popolom uložila jeho druhá manželka, tiež herečka Eva Krížiková, do hrobu hercovej mamy v turčianskej dedinke Folkušová pri Martine.

Svoje spomienky zhrnul všestranný Zvarík do memoárových knižiek Pierot s puškou (1984) a Pierot bez pušky (2000).





Téma TASR