Básnik Ján Šimonovič, člen skupiny konkrétistov, by mal 80 rokov

TASR, 17. februára 2019 7:46

Podľa Jána Šimonoviča sa básne neskladajú iba z krásnych slov.

Na snímke pamätná tabuľa básnikovi Jánovi Šimonovičovi na obecnom úrade v obci Siladice Foto: TASR


Siladice/Bratislava 17. februára (TASR) - Básnik, esejista a prekladateľ Ján Šimonovič, od narodenia ktorého uplynie v nedeľu 17. februára 80 rokov, patril k výrazným predstaviteľom básnickej skupiny konkrétistov. Ďalšími osobnosťami dnes už legendárnej skupiny, ktorá sa spája s mestom Trnava, boli Miroslav Válek, Ján Ondruš, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek.

Pri svoje tvorbe sa Ján Šimonovič neinšpiroval iba poetikou generačných súputníkov konkrétistov, ale aj slovenským nadrealizmom, českou avantgardou a tiež surrealizmom španielskych tvorcov ako Federico García Lorca a Rafael Alberti, ktorých aj prekladal.

Podľa Jána Šimonoviča sa básne neskladajú iba z krásnych slov. Nie je podľa neho také slovo, ktoré by sa nehodilo do básne, ale zároveň nie je ani také slovo, ktoré by mohlo báseň spasiť.

Ján Šimonovič sa narodil 17. februára 1939 v Siladiciach. V rodnej obci absolvoval základnú školu. Maturoval v roku 1957 na gymnáziu v Hlohovci. Po maturite nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde v rokoch 1957-1962 študoval slovenčinu a ruštinu. Už počas štúdia pôsobil ako redaktor vo vtedajšom Československom rozhlase v Bratislave. Od roku 1962 do roku 1971 bol redaktorom vydavateľstva Smena. Odkiaľ prešiel do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval do roku 1980. V rokoch 1980-1982 bol šéfredaktorom detského časopisu Zornička. Neskôr sa opäť vrátil do vydavateľstva Smena.

Prvé básne uverejňoval Ján Šimonovič v študentských časopisoch Rozkvet a Tribúna mladých. Postupne sa jeho verše začali objavovať v dnes už legendárnych periodikách Mladá tvorba a Kultúrny život a neskôr aj v Slovenských pohľadoch.

Knižne debutoval v roku 1964 zbierkou Pyramída. V zbierke sa predstavil ako senzitívny lyrik usilujúci sa zachytiť a vyjadriť harmóniu medzi životom človeka a prírodou. Túto harmóniu vnímal z konkrétneho miesta, ktorým bolo jeho rodisko. V podobnom duchu s témami domova, krásy ženy a prírody sa nesú aj nasledujúce zbierky Obrazotvorná lúka (1968), Belavá z helénskeho sveta (1969), Útek z júla, o srdciach (1970), Sen, jama vo mne (1971).

Rokom 1972 a zbierkou Vysoko miznú vtáky sa začalo pesimistickejšie obdobie Šimonovičove tvorby. Je poznamenané vedomím rozdeleného sveta, z ktorého sa vytráca harmónia z predchádzajúceho obdobia. Tóny disharmónie, podporene básnikovou intelektuálno-racionálnou reflexiou problémov druhej polovice 20. storočia, zaznievajú aj v nasledujúcich zbierkach: Deti (1973), Tichým krikom (1974), Mesto (1976), Chvenie (1980), Život o sne (1981), Včas (1983), Hustý čas (1984), Rodáci (1986), Krk ľalie (1993), Skepsa (1995).

Básnik Ján Šimonovič sa poézii venoval aj v teoretickej rovine. Svedčia o tom knihy esejí Próza o básni (1972), Na margo básne (1989), Pastier slov (1994). Nevyhol sa ani tvorbe pre deti, ktorým venoval leporelo Mamičke... (1969) a knižku Zo strieborného rázcestia (1990).

V roku 1995 udelil Jánovi Šimonovičovi Slovenský spolok spisovateľov Cenu za rok 1995 in memoriam za zbierku Skepsa, ktorú do tlače pripravil jeden deň pred svojim úmrtím. Zomrel 21. decembra 1994 v Bratislave vo veku 55 rokov.





Téma TASR