Zaprášené bratstvo

Nikola Kokiová, 3. septembra 2014 9:02

Utrieť prach zo školských lavíc je jednoduché. Ale metafory sa upratujú ťažko. Rovnako ako vzťahy.

Liptovský Mikuláš 3. septembra (SkolskyServis.sk) - Leto je už za nami. Tak vraví kalendár. Aj keď mnohým z nás sa na pery tlačí skôr otázka, či sa tento rok nezabudlo v teplých krajinách. Tak či onak, školáci už môžu zotrieť prach zo školských lavíc a šlabikárov. Pri nich je to jednoduché. Stačí prachovka a trochu vody. No ako oprášiť naše príbuzenské puto s bratmi Čechmi, to je už náročnejšia otázka. Metafory sa ťažko upratujú. Rovnako ako vzťahy.
Ilustračné foto Foto: TASR

Jeden postreh z recepcie

Toto leto som brigádovala na recepcii v chatovej oblasti Holliday Village Tatralandia. Áno, Poliakov bolo veľa. Ale ubytovávala som aj Rusov, Ukrajincov, Angličanov, Holanďanov, dokonca aj Indov či Izraelcov. Bola to veľká skúsenosť. Vždy ma fascinovali zvyky iných národov, bavilo ma pozorovať ich onakvejšosť. Ale nie o tom som chcela. Ubytovať sa prišli aj rodiny z Čiech. Mladé rodiny s deťmi. A tu nám začína padať prach.

Doteraz mám v čerstvej pamäti jednu príhodu. Plním si svoje povinnosti recepčnej, v ruke držím občiansky preukaz a vypisujem potrebné údaje. Predo mnou stojí o pult opretý český otecko a za rukáv ho ťahá jeho asi desaťročný syn. „A tatííí, mám mluvit anglicky, nebo česky?“ „Proč bych si měl pro boha mluvit anglicky?“, odpovedá zarazený otec. Chlapca otcova nechápavosť zaskočí a vysvetľujúco odpovedá: „No přece aby mě Slováci rozuměli, ne?“ Zasmiala som sa. Z chuti. No neskôr mi to už také vtipné neprišlo. Uvedomila som si, že naozaj som sa mnohokrát rýchlejšie dohovorila s Poliakmi, ako s bratmi.

Rozhovor v supermarkete

Na konci leta stoja predo mnou pri pokladni dvaja mladí Česi. Už zaplatili, ešte kecajú s predavačkou, ktorá medzitým blokuje aj môj tovar. Ten si ukladám do nákupnej tašky a počúvam rozhovor týchto troch ľudí. Viem, vieeem, počúvať cudzie rozhovory sa nemá, ale zaujal ma. Predavačka ich hreší, že nám Česi už vôbec nerozumejú a chlapci smutne prikyvujú. Priznávajú, že naopak to ide predsa len lepšie. Že my im rozumieme viac. Prehodím si tašku cez plece, kúsok melóna držím v rukách a odchádzame spolu od pokladne. Sú sklamaní, že náš rozhovor tak skoro ukončujem. Aj preto, že odmietam večer pokračovať. Ale aspoň sme spoločne objavili pár príčin, prečo je to tak.

Jestlipak víte, v čem tkví problém?

Samotní Česi často so smútkom v hlase konštatujú, že v Českej republike je problém naraziť v televízii na slovenské programy. My tu taký problém nemáme. Skôr naopak. Českých staníc máme v ponuke toľko, že si nevieme vybrať. Sledujeme verejnoprávnu televíziu, ale aj komerčné stanice ako sú Nova, Prima, Barrandov, Očko a mnohé iné. Keď sme už pri tomto druhu média, pozitívne môžeme vnímať aspoň spoločné česko-slovenské televízne projekty. Ďalším faktom, ktorý hrá v jazykovej otázke prím pre Slovákov je, že mnoho dobrých kníh u nás nevychádza. Keď som čítala Charlesa Bukowskeho, v materinskom jazyku som našla jednu jedinú knihu z jeho rozsiahlej tvorby. Ostatné boli od susedov. A kniha je predsa najlepší zdroj akejkoľvek slovnej zásoby.

Toto zďaleka nie sú všetky dôvody. Spolu s mojimi novými kamarátmi zo supermarketu sme skonštatovali, že keď sa chce, všetko sa dá. Priznali sa, že mnohí Česi nemajú o slovenčinu záujem, dokonca ani len o to, aby ju priblížili svojim deťom. A tak velbloud zostáva velbloudom a teta na recepcii musí použiť google, aby mi mohla povedať, že jej dcérka sa narodila v máji. Dobre, v poriadku, mesiace beriem na milosť. Veď aj my Slováci máme s tými srpnami a červencami doteraz problém. No pravdou je, že aj naši herci hovoriaci po česky znejú prirodzenejšie, ako českí hovoriaci po slovensky.

Nejde však o výslovnosť a o malicherné slovíčka. Za všetkým týmto sa skrýva bolestivý fakt, že roky samostatnosti zväčšili štrbinu medzi našimi vzájomnými súrodeneckými vzťahmi. Je naozaj smutné, že spolu s našimi dlhoročnými bratmi tápame v jazyku. Snáď sa nikdy nestane, že si nakoniec nebudeme vedieť prísť na meno.




Nikola Kokiová (Katolícka univerzita v Ružomberku)

Som študentka žurnalistiky, ktorá si veľmi dobre uvedomuje, akú moc majú médiá. Ja však túto moc nechcem zneužívať, ale naopak, prostredníctvom svojich článkov chcem ľuďom otvárať oči a upozorňovať na to, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá...

Téma TASR