Sima Martausová a Martin Harich predstavili duet Spojiť sily

Laura Mlynárová&Katarína Winklerová, 23. apríla 2018 12:14

Dvojicu spojil a inšpiroval k spolupráci benefičný športový projekt Parasport24 Tour, ktorý obaja každoročne podporujú osobnou účasťou.

Bratislava 23. apríla (SkolskyServis.sk) - Za vznikom tejto skladby je teda zaujímavý a veľmi pekný príbeh. Sima Martausová totiž skladbu napísala počas jedného z uplynulých ročníkov cyklistiky Parasport24 Tour. Benefičná cyklistika počas jedného týždňa spája do cyklopelotónu po celom Slovensku hendikepovaných športovcov a ich podporovateľov z radov známych tvárí. Medzi osobnosti, ktoré pri tejto príležitosti každoročne nasadnú na týždeň na svoje bicykle, aby podporili dobrú vec, patria okrem iných práve aj Sima Martausová a Martin Harich. O tom, ako sa dali dokopy práve oni dvaja a nie len o tom, sa so spevákmi porozprávali Laura Mlynárová a Katka Winklerová.

Sima Martausová a Martin Harich Foto: Youtube




Podeľte sa s nami o príbeh piesne „Spojiť sily“. Ako vlastne vznikla a ako ste sa dali dokopy?


Sima: Pesnička vznikla tak, že ja som pred dvoma rokmi mala skúsenosť s akciou Parasport24 Tour. Je to vlastne o tom, že hendikepovaní spolu so zdravými idú na bicykloch od Tatier k Dunaju, naprieč celým Slovenskom. Na tomto podujatí som sa bližšie spoznala s účastníkmi a mnohí z nich mi aj prirástli k srdcu. Na základe toho som zložila pesničku, pretože po príchode domov som si uvedomila, že mi tí všetci ľudia chýbajú. Tuším mi ešte aj slzy tiekli od dojatia, že oni majú také ťažké osudy ale sú šťastní a som veľmi šťastná, že som to mohla s nimi prežívať. Zložila som ju iba tak, spočiatku som s ňou nemala väčšie plány, poslala som ju iba tým mojim kamarátom z Parasportu, ináč o nej nikto iný nevedel. Potom som sa zúčastnila druhej cyklistiky, kde už bol aj Maťko. Tam som mala túto pesničku prvýkrát spievať na koncerte, a tak som sa Maťka spýtala, či by si ju nechcel so mnou zaspievať ako duet. Bol to môj nápad, že Maťka oslovím. On to skúsil a zmenil akurát rytmus, a teraz už na nahrávke sa toho chytil aj producentsky, aj aranžérsky. Čiže nápad „spojiť sily“ bol môj, ale nápad nahrať to a natočiť klip, bol Maťkov.

Ak by ste mali túto pieseň opísať jedným slovom odhliadnuc od samotného názvu, čo vám napadne?

Sima: Asi ten názov. Mne hneď napadne tá sila.

Maťo: Podľa mňa je to úprimné. Asi sa to nedá ani opísať iným slovom. Ešte možno dosť dobré by bolo spontánne, ale úprimné je lepšie, lebo všetky ti veci sa udiali tak naozaj.

Sima: Ja by som ešte dodala že, ľudské. Ja si myslím, že ľudské, lebo v pesničke sú všetci tí ľudia, s ktorými som sa spoznala na tomto podujatí počas cyklistiky. Oni všetci boli v mojom srdci, a preto sa to ocitlo v tej pesničke. Všetkých, ktorých som tam spoznala som si odniesla so sebou do tej piesne.


Čo vás inšpirovalo k tomu, zúčastniť sa tejto cyklistiky?

Sima: Ja som dostala pozvanie od organizátora tejto cyklistiky, Mirka Buľovksého, opýtal sa ma ,či by som sa nechcela zapojiť. Ale celé to v podstate začalo, keď som vystupovala na koncerte hudba bez bariér, kde som povedala: „A viete čo, ja s vami pôjdem aj na tie bicykle“. Potom som si uvedomila, že to bolo pred všetkými a ešte sa to aj točilo, a keď potom zavolal Mirko, tak som už nemohla neísť. Zhodou okolností som vtedy nemala ani vlastný bicykel, tak som si ho utekala rýchlo kúpiť. Takto som sa teda dostala aj k svojmu prvému bicyklu :D.



A udržiavate sa vy vôbec vo forme? Ako?

Sima: Ja rada chodím behávať, teraz keď je už pekne. Veľmi rada chodím aj na turistiku a samozrejme aj na bicykel, tu do okolia.

Maťo: Tak viete čo, úprimne, ja sa veľmi vo forme neudržiavam. Nebudem tu hovoriť žiadne výmysly. Ja mam taký celkom cestovateľský život, veľa cestujem, a keď človek cestuje, musí si nosiť aj veľa vecí a baliť, takže v pohybe som nonstop. Tiež mám dva domovy. Jeden na Slovensku pri rodičoch, a ďalší mám na mojej chatke pri Prahe, kde sme nahrávali aj náš duet. Ale chcel som povedať, že relatívne veľa „pendlujem“ a vláčim veci, čiže to je nejaká taká moja fyzická kondička. Keď mám však doma chvíľu čas, idem si zaplávať. V Liptovskom Jáne máme veľmi peknú plaváreň, ale to je tak...minule som bol dvakrát po sebe a všetkým už hovorím, že chodím plávať :D.

Sima: Aj plávaš alebo sa len máčaš?

Maťo: Aj plávam. (smiech) Niekedy je fajn myslieť iba sám na seba, oddýchnuť si a venovať čas svojmu telu, a nie len tej hudbe. Lebo podľa mňa môžem povedať za nás oboch, že my sme takí chorobní muzikanti. Hudba je pre nás celý život...

Sima: Hovor za seba. Ja hudbu nemám na prvom mieste v živote, veľmi ma to baví a je to pre mňa krásne, že to môžem robiť, ale nemám to úplne na prvom mieste.

A čo je teda na tom prvom mieste?

Maťo: Jedlo. :D

Sima: som skôr rodinný typ. Hoci ešte nemám svoju rodinu, ale vždy si hovorím, že keď budem stará a budem mať manžela a deti a budem môcť s nimi byť, budem oveľa šťastnejšia ako keby som zostarla s tým, že som celý život robila na tej hudbe a kariére a púšťala si svoje cédečká.


A ty Maťo, čo ty a rodinné plány do budúcnosti?

Maťo: Ja som asi naozaj chorobný muzikant. U mňa je to trošku intenzívnejšie. Nehovorím, že by som nechcel rodinu alebo, že ma nefascinuje táto myšlienka, ale ja som vlastne v pätnástich otočil svoj život na hudbu a je fakt v každej minúte môjho života. Niekedy je to zlé. Lebo, nechcem povedať, že by tým moja rodina nejak trpela, pretože oni sú tiež muzikanti a chápu to, ale napríklad moja mamka by bola určite radšej, keby som bol doma viac ako som. Som vkuse na cestách. A keď náhodou nehráme cez víkend koncert, tak ideme hrať na ulicu, alebo niečo produkujem, píšem, skladám, alebo cvičíme s kapelou. Je to naozaj také, že som v tom až po uši.

Keď si spomínal, že v pätnástich si začal, bola to práve Superstar, ktorá ťa dostala do sveta hudby. Aké to bolo, neodhovárali ťa od toho tvoji rodičia? Nevraveli ti, že máš ešte čas?

Maťo: Áno presne Superstar bola pre mňa začiatkom. Pozrite, odpovedať na to aké to bolo...pätnásťročný človek nerieši, bolo to iba hurá spievať. Ja som celkom rád, že to nastalo, respektíve sú aj zlé veci, ktoré mi to prinieslo do života to je jasné. Začal by som tou nálepkou Superstaristu. Potom asi to, že tá kariéra je ako keby otočená. Ten najväčší bum príde strašne neprirodzene rýchlo a taký ten chodníček, na ktorom je napríklad práve teraz Sima, že ide pomaličky stále vyššie a vyššie, ten v mojom prípade prišiel až po tom obrovskom začiatku. Je to trochu otočené na hlavu. Ale to, že som tam bol, určite neľutujem, lebo práve tam som zistil, aký mam silný vzťah k hudbe. Bolo by to neúctivé hovoriť, že som tam nemal ísť. Moja rodina sa tomu prispôsobila. Môj ocino chodil prvé tri roky všade so mnou napríklad po koncertoch, keď ešte som nemal vodičák. Bol ako môj manažér a doteraz mi pomáha s niektorými vecami. Mamka tá čaká vždy doma.

Tak a teraz naspäť k hudbe. O čom najradšej spievate?

Maťo: Najradšej spievam a najradšej by som vždy spieval o veciach, ktoré vnímam okolo seba. To je podľa mňa najkrajšie a najpravdivejšie, o čom môžeš spievať. Človek musí byť vnímavý a pozorovať život okolo seba. Mňa pri tvorení inšpiruje aj cestovanie, počas neho spoznám množstvo zaujímavých ľudí, tí vždy prinesú nejakú novú farbu do toho, čo som už zažil, a to ma fascinuje. Nemusím sa s tým človekom ani rozprávať. Stačí ak ho uvidím trebárs na ulici.

Sima: Ja som napísala jednu pesničku po tom, čo som pravidelne chodila na trhy v Bratislave k jednej pani, ktorá vždy predávala to, čo vlastnoručne natrhala deň predtým so svojím manželom. Slivky, marhule a podobne. Vtedy som si uvedomila aké je to pekné. Potom som stretla pani pumpárku na pumpe, a tá bola taká veselá a robila to s takou radosťou, až ma tou dobrou náladou nakazila. Svoju pesničku som nakoniec nazvala čaro obyčajných ľudí.

Máte nejaký sen typu, zahrať a zaspievať si s konkrétnym umelcom?

Maťo: Ja? so Simou Martausovou. (smiech)

Sima: Ja som teda taký sen nikdy nemala. Sorry Maťko, že teraz nebudem spomínať teba. Ale ja som mala minulý rok turné s dievčenským speváckym zborom Slovenského rozhlasu po Slovensku a vtedy som si uvedomila, že nepotrebujem, a nemám v sebe takú túžbu hrať s nejakým veľkým spevákom. To čo som zažila na tom turné s tými dievčatami, tak to bolo jedno s najkrajších hudobných období aké som mala. Sadli sme si veľmi hudobne ale najmä ľudsky. Po každom koncerte sme si išli spolu niekde sadnúť trebárs na pivko a rozprávali sme sa. Dievčatá mi veľmi prirástli k srdcu. Takže toto bolo asi to najkrajšie čo sa mi splnilo a nemala som to ani vysnívané.

Maťo: Áno, musím súhlasiť, že je to naozaj tak. Veľa ľudí sa ma pýta, či mám niekoho takého, s kým by som si zaspieval. Tak jasné, že aj ja aj Sima máme svoje idoly. Ja osobne milujem Coldplay, Maroon 5, ale neviem si predstaviť, že by sme sa dali nejak dokopy, a povedal by som im: „No kamoši, poďme si zaspievať.“ Nemal by som na to guráž.

Sima: Takéto spolupráce musia prísť spontánne, a keď niečo také príde, tak sa samozrejme tešíme, ale najkrajšie to je, keď je to asi neplánované. Ani s Maťom sme neplánovali tú našu spoluprácu.

A ako dlho ste sa poznali pred touto vašou spoluprácou?

Maťo: Mám pocit, že strašne dlho. Sima mi napríklad spieva vokály aj na albume, ale nikto o tom nevie.

Sima: Áno, my sme boli v kontakte už strašne dlho, ale bližšie sme sa nepoznali. A to, že sme si ľudsky sadli, sme zistili kedy Maťko?

Maťo: Keď si mi začala dvíhať telefón.

Sima: Neklam, ty si mi nikdy nevolal. My sme sa sporadicky stretávali na koncertoch a potom mi došlo, že ten Maťko je vlastne zlatý chlapec a sadli sme si.

Maťo: Ja som od začiatku vedel že je zlatá. :D

A ako prebiehalo nakrúcanie klipu? Môžete nám o tom porozprávať?

Sima: Ja mám veľmi rada Svätý Jur, tak sme sa rozhodli že pôjdeme do Svätého Jura. Maťko tam vygooglil nejakú kaviarničku, zavolal, že či tam môžeme natočiť klip tak nás tam pustili. Nejakí ľudia tam práve vtedy popíjali kávičku tak mali z nás celkom srandu. Pretože funguje to tak, že z malého repráčika dookola púšťame tú pesničku, ale spievame naozaj, neotvárame iba ústa no ľudom ktorí to počúvali to už muselo liezť na nervy. No a v klipe sú zábery aj z cyklistiky, ktoré sú veľmi autentické a páčia sa mi.

A ako prebiehalo nahrávanie skladby v štúdiu?

Sima: My sme totiž nenahrávali v štúdiu, ale na Maťkovej chatke pri Prahe kde býva. A čo sme tam zažili? Nooo, ja som tam prišla aj s kamarátkou, ktorá si urobila výlet. Maťko nám prichystal jednohubky, ktoré boli mrazené, ale na to sme prišli až po čase. Snaha sa však cení. Potom okrem toho, že to bolo v zimnom období a bola fakt strašná zima, tak sme museli splachovať lavórom. Prepáč Maťko, ale musím to povedať, lebo tá chatka je naozaj čarovná a my sme sa tam s tou mojou kamarátkou cítili ako v inom svete. A to nahrávanie pesničky ako keby ani nebolo nahrávanie. Spievali sme si v podstate pre radosť. Urobili sme si čajík, tuším aj vínko sme si otvorili.

Maťo: Hej, bola to sranda. Dve baby u mňa na chatke, v lese kde nie je ani internet. V zime tam nie je ani poriadny záchod a dve „Blaváčky“ teraz všade rozprávajú, ako museli splachovať lavórom. :DDD No, ale je to miesto kde ja väčšinou nahrávam. Je tam les, pokoj a ticho, sem tam nejaké psy zaštekajú, ale pre mňa je to skoro ako raj. Tak ako tú svoju energiu na koncertoch dávaš, niekde ju musíš aj dobiť a ja to robím tam.

Nechýba ti potom to teplo domova? Tá teplá polievka od mamky, keď si tam stále sám?

Maťo: Chýba, ale ozvalo sa vo mne chlapské ego, neviem či je to dobré, ale už som nechcel, aby to moja mamina robila. Vidím, že ju to stojí energiu a ja už to od nej nepotrebujem. Samozrejme, že je to tá ľahšia cesta. Mám zopár kamarátov, ktorí majú tridsať a žijú u mamky. Ale ako som povedal, mne to moje chlapské ego nedá :D. Ale je pravda, že prať napríklad neviem. Mám na chatke taký jeden obrovský kôš, kde hádžem špinavé veci a potom, keď prídem po troch týždňoch domov, mamke to pekne všetko vysypem. A áno, je pravda, že potom keď mi mamka tu polievku navarí, tak si to viac užívam, tým že to nemám stále.

Nakoniec nám povedzte, kde vás my, nedočkaví fanúšikovia, najbližšie uvidíme s touto pesničkou vystupovať?


Maťo: Keď sa so Simou stretneme na nejakom koncerte, som si istý, že ju odteraz budeme vždy hrávať spolu. Ja mám napríklad aj s Peťom Cmoríkom spoločný duet, ale nikdy to nespievame nejako cielene. Vždy je to keď sa stretneme na nejakom koncerte, tak si ju zaspievame a ľudia sa tešia, lebo to oživí program a my sa tešíme tiež.


Laura Mlynárová&Katarína Winklerová

Téma TASR