Aj nekomerčná hudba sa má posúvať k masovým poslucháčom

Artur Bekmatov, 15. septembra 2013 10:30

Hudba mladého bubeníka Lukáša Perného, ktorý na UKF študuje kulturológiu, v poslucháčovi zostane dlhšie.

Lukáš Perný Foto: Radúza Rós
Nitra 15. septembra (SkolskýServis.sk) - Na chodbách UKF v Nitre stretnete denne stovky študentov. Na väčšinu z nich, na ich tváre, výzor či hlasy však behom niekoľkých sekúnd zabudnete. Ak ale stretnete mladého bubeníka Lukáša Perného, ktorý na UKF študuje kulturológiu, jeho výzor a štýl sa vám okamžite vryje do pamäte na dlhú dobu. Jeho hudba, s ktorou sa snaží vzdorovať kultúre konzumu však vo vás zostane ešte dlhšie.

Tvoj štýl obliekania aj výzoru je neprehliadnuteľný. Aj keď v 60-ych rokoch by si splynul s davom, dnes naopak, z neho vytŕčaš. Je to tvojím cieľom, vyčleniť sa z masy?
Túto otázku dostávam pomerne často a čím som starší, tým viac sa môj názor modifikuje. Pravdupovediac, kedysi som to tak aj bral. Odlíšiť sa od davu a tým to končí. Dnes je to skôr o akomsi „estetickom vyjadrení“ sa k okoliu. Žijeme v dobe rovnakosti, kedy si ľudia dobrovoľne a podprahovo vyberajú pod vplyvom mediálnej manipulácie to, čo im ponúka trh. Tak ako bola symbolom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia pestrosť, tak je pre súčasnosť doslova paradigmou rovnakosť. Bolo by povrchné, ak by sme sa zamerali iba na výzor. Týka sa to celkovo konzumnej, dominantnej kultúry súčasnosti. Je to súčiniteľ viacerých faktorov, ktoré začínajú pri masových televíznych novinách, pokračujú na sociálnych sieťach cez prvoplánové klipy súčasných komerčných interpretov až po masívne reklamy, ktoré sa na nás rútia z každého rohu. Trh nám ukazuje ako sa máme obliekať, ako máme vyzerať a ako máme žiť.

Slabší a rezignujúci jedinci tomu ľahko podľahnú, čo však nie je ich chyba. Niekedy sa človek prispôsobuje aj zo strachu, že bude sankciovaný formou označenia za akéhosi „divného týpka“. Stačí mať iný názor, byť proti masovosti a nevkusu, kriticky rozmýšľať a hrozí vám, že sa môžete ocitnúť na okraji spoločnosti a záujmu. Vďaka globalizácii je prakticky nemožné pred tým ujsť a jediné čo človeku zostáva je rebélia alebo prispôsobenie sa. Väčšina si volí druhú možnosť a dobrovoľne sa stáva súčasťou mašinérie trhu, ktorého heslá sú - pracuj ako otrok (resp. rob prácu, ktorá nemá zmysel) a potom si cez víkend užívaj a hlavne nemysli. V súčasnosti vzniká množstvo povolaní, ktoré sú postavené na pravidlách živočíšnej ríše a parazitizme. Súčasnej spoločnosti chýba otázka zmyslu, a tak uniká do sveta šedosti, priemernosti a povrchného konzumu.

Vyzerá to, že nepatríš medzi sympatizantov súčasného systému. Je hudba tvojim jediným spôsobom individuálneho vzdoru voči systému alebo sa venuješ aj iným aktivitám?
Voči súčasnému systému som veľmi kritický. Publikoval som aj niektoré vedecké články a recenzie, kde o tomto aspekte hovorím alebo naň poukazujem. To by však bolo na veľmi dlhú debatu. Moja hudba je tiež istým spôsobom vzdorom, keďže ma nevydávajú mainstreamové resp. často žiadne vydavateľstvá a som donútený k samovýdaju svojej hudby.

Odráža sa inakosť aj v hudbe?


Určite. Absolútna nekompromisnosť je jednou z podmienok mojej sólovej tvorby. Veľa interpretov podľahne tomu, že inak, než bez kompromisu to nejde. Ja som si povedal, že budem robiť hudbu tak, že si zachovám svoju vlastnú tvár. Na mojom novom albume (taktiež na albumoch pred ním) som sa snažil vyjadriť cez bicie nástroje a kompozíciu inak.

Lukáš Perný Foto: Tomáš Špánik
Do akého štýlu môžeme zaradiť tvoju hudbu?
Ide o zmes avantgardnej a psychedelickej hudby postavenej na bicích nástrojoch. Veľmi ma inšpirovali žánre hudby prelomu 60s & 70s. Najviac žáner zeuhl (hudobná skupina Magma) a nemecký kraut-rock, ktorý je spojením proto-elektronickej hudby a psychedélie. To všetko sa snažím aktualizovať prvkami elektra, breakbeatov, dnb a dubstepu, ktoré sú aktualizačným momentom v mojej hudbe a prináša niečo nové. V hudbe sa nájdu aj prvky ethno hudby alebo napríklad funkovej a jazzovej hudby. Hudobný kritik Marek Danko moju tvorbu pomenoval ako free rock.

Spomínaný Marek Danko v roku 2011 na margo tvojej tvorby napísal, že „človek musí byť naladený na tú správnu vlnu a jeho vnímanie hudby nesmie končiť pri tom, čo sa za hudbu považuje vo všeobecnosti.“ Tvoja hudba teda nebude asi určená väčšinovému, konzumnému publiku, však?
Kto je väčšinový a konzumný poslucháč? Tuším to bol Jim Morrison, ktorý povedal, že poslucháči sú ako „nepopísaný papier“. Ja by som k tomu dodal, že ak je aj „papier už popísaný“, stále je možné ukázať konzumnému poslucháčovi, že existuje iná cesta a ja sa o to na koncertoch snažím. Často sa mi stalo, že som napríklad na vystúpeniach s Miloslavom Kollárom priblížil hudbu šesťdesiatych rokov ľudom, ktorí by ju možno nikdy nemali možnosť počuť. Šesťdesiate roky, ktoré sú pre mňa veľkou inšpiráciou boli aj o tom, že masové bolo často aj kvalitné. To o dnešku samozrejme neplatí a ak áno, ide o veľmi raritné výnimky.

Alternatíva pre alternatívu nemá zmysel, rovnako ako umenie pre umenie. Som presvedčený o tom, že aj nekomerčná hudba sa má posúvať k masovým poslucháčom a otvárať im brány vedomia. To sa mi stalo napríklad pred dvomi rokmi na jarmoku v Modre, kde som zožal úspech s mojim klasickým bubeníckym programom alebo na akcii Námestie pre ľudí v Bratislave tento rok. Podporujem myšlienky kultúrnych centier a občianskych združení vo verejných priestoroch. Sú to ostrovy ušľachtilej kultúry, ku ktorým má prístup každý bežný človek. Taktiež musím oceniť prínos internetového Rádia Bunker v Trnave alebo reláciu Tvorba v priamom prenose na Rádiu Devín, ktoré dávajú príležitosť aj interpretom ako som ja.

Slovenský hudobný trh je totiž prehnitý. Nekvalitné gýče sú absolútne preceňované (či už finančne alebo mediálnou propagandou) a originálne projekty sú podceňované. Poznám množstvo kvalitných interpretov, ktorí boli donútení sa na hudbu vykašľať, pretože boli absolútne demotivovaní prístupom organizátorov koncertov, vydavateľstiev, rádií, manažérov a taktiež nezáujmom verejnej mienky. Ja stále bojujem a musím povedať, že vďaka spomenutým ostrovčekom alternatívnej kultúry je stále možnosť posúvať umenie k ľuďom.

S akým cieľom teda komponuješ a hráš?
V mojej autorskej hudbe sa nenachádzajú skladby s textom alebo klasické pesničky. Výnimkou je spolupráca s kapelami alebo so sólovými hudobníkmi. Inštrumentálna hudba zosilňuje abstraktné myslenie a často vypovedá viac, než iba slová. Možno sa v budúcnosti budem snažiť zhudobniť svoju poéziu, ale to je už o niečom úplne inom.

Bez ľudí-poslucháčov by to samozrejme nešlo. Celá hudobná tvorba je o komunikácii medzi tvorcom a recipientom. Literárny vedec a kulturológ prof. Peter Liba raz na prednáške prehlásil, že dielo sa stáva dielom až potom, ako je publikované. Aj keď narážal na literatúru, myslím že toto isté platí aj pri hudbe. Hudobník, ktorý nekoncertuje, nenahráva a nezverejňuje svoje nahrávky a hrá iba pre radosť seba, okráda svet o hudbu a aj samotná „hudba trpí“. V mojej tvorbe má poslucháč obrovský vplyv na samotnú tvorbu – ak hovorím o koncertoch. Pri štúdiových nahrávkach experimentujem so zvukom, skúšam hľadať harmónie aj disharmónie. Experimentálna hudba je ako varenie dobrého gulášu. Stačí ho zle okoreniť, presoliť a nikomu chutiť nebude - ak je nejaký nástroj nahlas alebo ho nie je počuť, dokáže to pokaziť celé dielo.

Ale vráťme sa späť k primárnemu cieľu. Ten spočíva v odovzdaní odkazu svetu a v podstate aj zmysel svojej existencie som našiel v umeleckej tvorbe. Okrem toho sa snažím hudbou živiť a preto je veľmi ťažké tieto dva aspekty skĺbiť dokopy.

Živiť sa hudbou, najmä pre niekoho, kto sa nechce podriadiť konzumu môže byť veľmi zložité. Ako sa to darí tebe?
Doteraz sa mi to darilo s absolútnym úspechom. Nikomu som sa nezapredal a nerobil som zatiaľ žiadne kompromisy. Dôležité však je, že v súčasnom systéme sa bez kompromisov prežiť nedá a viem, že ma v budúcnosti kompromisy čakať budú. Je už iba otázka, či si vybrať medzi menším, či väčším zlom. Jean-Jaques Rousseau raz povedal: "Potreba vztýčila tróny, vedy a umenia ich upevnili. Milujte nadanie mocipáni tohto sveta, a rozprestrite ochranné krídla nad duchmi, čo ho kultivujú." Aj keď je citát v dobovom kontexte, je veľmi aktuálny. Ak niekedy budem z existenčných dôvodov donútený stáť za niekým s kým nesúhlasím, tak aj tento rozhovor bude dôkazom, že to budem robiť s nadhľadom a z donútenia.

Poďme k tvojím začiatkom. Hudbe sa aktívne venuješ od roku 2007. Kedy si však začal hrať na bicie?
Veľmi si už na to nespomínam. K bicím som sa dostal asi rok alebo dva predtým. Začalo to tým, že sa objavili v dome bubny, na ktorých som sa pomaly začal učiť. Otec bubeník mi dal zopár lekcií, a potom som začal na sebe pracovať

Ako pokračovala tvoja kariéra od roku 2007?
V roku 2007 som začal hrať blues rock na streche intrákov v Nitre s Jimim Ružičkom. To bol začiatok mojej hudobnej kariéry. Neskôr som s nim dal dokopy kapelu Dilusion, ktorá bola zameraná na hard rock. V roku 2009 som vydal na internete malý experimentálny album Psychedelic Winterland. Koncom roka 2009 som začal hrávať s Miloslavom Kollárom a Henrym v kapele Krumplipapricash, ktorá hrala psychedelický rock a dodnes s prestávkami funguje. V roku 2010 vznikol projekt SPK (Štefánik, Perný & Kollár), kde sa najskôr hrala experimentálna hudba a pokračovalo to kombináciou ethna a dnb. Prvý krát som začal masívne hrávať po Slovenských mestách. Po rozpade SPK a ročnej pauze vznikol projekt Perný & Kollár zameraný na intuitívnu hudbu, kde sa spojila elektronická hudba, ethno, funk, psychedélia a kraut-rock. Vznikol multižánrový album Astral Gate, ktorý bol vydaný v lete 2012. Medzitým som v roku 2011 vydal album Psychedelic Springland, kde som postavil prvý krát hudbu na efektoch a bicích nástrojoch. Je to možno prvý čisto bubenícky, sólový album u nás.

Jeho pokračovanie, The Rondel, ktorý som vydal nedávno je už o niečom úplne inom. Vďaka hudobnými hosťom, pestrosti žánrov a free koncepcii je škálou predstáv, emócií a surrealizmu pretvoreného do hudby. Od klasických bubeníckych sól sa cez temnú zeuhl music poslucháč dostáva do sveta naživo hranej elektronickej hudby a komponovanej experimentálnej hudby.

Spomenul si, že zo začiatku ste hrávali na streche internátu, to znie veľmi zaujímavo. Ako to prebiehalo?
Kedysi bola maličká, zastrešená skúšobňa na streche internátov v Nitre. Hrával sa Jimi Hendrix, Cream, Deep Purple a vlastné bluesové a rockové jamovačky. Boli to fajn časy a rád na ne spomínam. Aj keď bol prístup na strechu zakázaný, radi sme sa tam chodili pozerať a narobili sme si aj promo fotky.

Dosť zaujímavý je aj tvoj popis najnovšieho albumu The Rondel. Aký bol ohlas tvojich fanúšikov?
Myslím si, že Rondel je v porovnaní s ostatnými albumami vrchol mojej sólovej kariéry z hľadiska ohlasov poslucháčov, kritiky a celkového záujmu o album. Je jasné, že v rámci alternatívy nemôžem očakávať milióny zhliadnutí resp. prehratí albumu. Uvidíme, ako to bude pokračovať. Album som vydal na internete úplne zadarmo, takže jediná forma podpory je kúpa fyzického CD. Je to pre také gesto hudobného socializmu. Každý si môže zadarmo vypočuť moju hudobnú tvorbu a ak ma chce podporiť, môže si kúpiť CD alebo online nahrávky.



Ak si to zhrnieme, Máš za sebou už nejaké albumy, pravidelne hrávaš na rôznych podujatiach a pomaly prenikáš aj do rádií. Aké máš ďalšie ciele do budúcna, ktoré by si chcel dosiahnuť?
Plány... je to otázka inšpirácie a podmienok (ktoré sú dosť zložité). Možno nahrám hudbu s mojou poéziou, možno urobím film, možno sa objavím v TV a možno by som raz chcel v budúcnosti vytvoriť veľký hudobný projekt ako je francúzska Magma. Ale čo ak sa mi nič z toho nevydarí. Nebudem preto radšej nič sľubovať a všetko nechám hviezdam, bohu, náhode alebo fortune. Prial by som si, aby moja hudba mala zmysel, a tým zmyslom je práve vyvolanie emócie, katarzie, inšpirácie a povznesenie ducha. Chcem preto dosiahnuť hlavne to, aby tu po mojej smrti niečo zostalo.

Artur Bekmatov – UKF v Nitre

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac