Katka Knechtová: Čakám na ďalšiu inšpiráciu

Školský servis, 9. októbra 2012 12:18

V prvej polovici tohto roku vydala svoj druhý sólový album. Plní si sen ako bubeníčka v skupine The Cubes a v októbri vystúpi ako predskokanka na koncerte kapely The Cranberries.

Bratislava 9. októbra (TASR) - O pár dní odchádza na Havaj, aby tam našla stratenú inšpiráciu - Katka Knechtová.

Vydala si nový album, spievaš, koncertuješ. Si v období, ktoré môžeš prehlásiť za šťastné?

Ja si o sebe myslím, že som muzikant a v princípe človek, ktorý je tvorivý, uňho je to šťastie veľmi krátke, pretože hneď ako sa ti niečo podarí, upadáš do depresie a premýšľaš, čo nové by si opäť urobil. Takže to obdobie eufórie je vtedy, keď tvoríš a vznikajú nové pesničky a napadajú ti nové harmónie. Potom sa tešíš z toho, že koncertuješ s kapelou, hráš to a dostáva sa to medzi ľudí. Dostávaš spätnú väzbu za to, čo si urobil a zrazu zistíš, že už nie si v tom tvorivom období, v ktorom si bol a zase čakáš na inšpiráciu. A práve toto obdobie je veľmi frustrujúce. Môžem povedať, že momentálne čakám na ďalšiu inšpiráciu, takže som teraz v takej fáze, že áno, som šťastná, pretože som spokojná s tým čo sa mi podarilo. Zároveň som nešťastná, pretože čakám na tú fázu, keď ma opäť kopne múza do zadku, aby som začala niečo robiť.

Predstav si, žeby si z Pehy vtedy neodišla a stále by ste tvorili jeden celok. Aký by bol tvoj život?

Neviem si to, pravdupovediac, predstaviť, pretože prešli tak zásadne roky môjho života, počas ktorých som si prešla toľkými vecami a viac-menej som sa postavila na vlastné nohy. Teraz som paňou svojho času a môžem snívať o veciach, ktoré som si v tej kapele nemohla dovoliť. Môžem si vymyslieť projekty, ktoré mi vtedy ani nenapadli, pretože to bol určitým spôsobom skľučujúci a zväzujúci celok. Takže si myslím, že na mnohých úrovniach by som to možno nebola ja, aká som teraz, ale bola by som niekto úplne iný a nechce sa mi nad tým nejakým špeciálnym spôsobom premýšľať, kto by som bola keby ...

Tvoj nový album „Tajomstvá“ produkoval bubeník skupiny Depeche Mode, Christian Eigner. Prečo si si vybrala práve jeho a prečo on teba?

To bol taký môj sen. Mám kamaráta, ktorý pracuje v Universal Music, a ktorý vedel, že mám „depešákov“ rada. Doniesol mi Christianov sólový album, ktorý sa mi strašne zapáčil a povedala som si, že s takým človekom by som jedného dňa veľmi rada spolupracovala. Keď som vtedy prišla z Prahy, tak som mala megalománske plány, že každý bude paf z mojich pesničiek a posielala som ich všelijakým producentom. Vtedy ma Christian odmietol, vraj mám na sebe ešte popracovať. Na druhej strane, všetko je to ako má byť, pretože ak ťa niekde odmietnu asi to pre teba má nejaký zmysel, pretože sa máš ešte niečo naučiť. Neskôr som veľa koncertovala s rôznymi muzikantmi. Na Slovensku aj v Česku, kde som zbierala nové materiály, naberala skúsenosti a prešla si určitým skladateľským vývojom. Keď som sa Christianovi po čase opäť ozvala s novým materiálom, prikývol a začala sa spolupráca.

Kde sa album nahrával a ako dlho?

Vznikal takmer celý minulý rok v Rakúsku a niektoré veci som nahrávala aj v domovskom štúdiu v Prešove. Máš na albume aj obľúbenú pieseň? Ani nie. Na predošlom albume som mala, ale teraz tu ide hlavne o dynamiku a dramaturgiu. Čiže keď si ho vypočujem, tak ho počúvam ako celok a nie ako jednotlivé pesničky.

Podľa čoho si vyberáš, ktorú pesničku vypustíš do rádií?

Prvý singel, ktorý hrali bol Zmier svetlo s tmou a to si vybrali rádiá sami. Christian povedal, že si vybrali dobre, pretože podľa neho je to pieseň, ktorá bude znieť dobre aj keď si ju pustíš o desať rokov. A ďalšia skladba Zločin, tú sme si vybrali my podľa toho, že nám tam vznikla spätná väzba na koncertoch, kde sme ju začali hrávať. Kapela ju má strašne rada a ľudia na to reagovali zaujímavo, takže si myslím, že práve fanúšikovia vybrali tento singel.

Ako prebiehal krst albumu a kto je jeho krstný rodič?

Krst dopadol dobre, bola to veľmi milá párty, ale pre mňa to znamená odohrať koncert, je tam kopec médií, je to proste práca. Krstný rodič je môj dvorný textár Vlado Krausz, ktorý žije v Kežmarku, a ktorému som povedala, že bude krstný otec asi päť minút predtým, než prišiel na tú párty. Bol strašne šokovaný, ale ja ho už poznám a viem, že keby som mu to povedala doma, tak on by do Bratislavy neprišiel. Rozhodla som sa preňho, pretože on bol súčasťou mojej práce už od začiatku. Som jediná ženská interpretka, s ktorou spolupracuje a veľmi veľa som sa od neho naučila. Je to umelec v pravom zmysle slova. Veľmi si toho človeka vážim.

Okrem slovenskej verzie si duálne vydala album aj v angličtine. Darí sa mu v zahraničí?

Mali sme agenta, ktorého vybrali ľudia, ktorí to platili a on to riešil s Írskom, Anglickom, Nemeckom, Talianskom a Poľskom. Niekedy to ale trvá aj rok, dva, kým sa niektoré veci nakopnú. Hudobný priemysel je v dnešnej dobe všelijaký, takže my čakáme na pokyn čo sa bude diať. Mne zatiaľ vyhovuje, že mám slovenskú verziu, tu to funguje dobre a ľuďom sa to páči.

Si členkou čisto dievčenskej skupiny The Cubes. Ako kapela vznikla a kto je okrem teba jej súčasťou?

Kapelu som založila ja z čírej nerozvážnosti v období veľkej eufórie, keď som si chcela splniť sen zo základnej školy. Túžila som byť súčasťou dievčenskej kapely už veľmi dávno. Bicie nástroje ma vtedy veľmi fascinovali a keďže som bola už istý čas sólová interpretka, mohla som manipulovať so svojim časom. S manažérkou sme preto išli do Londýna, kde som absolvovala kurz na bicie. Každý deň som trénovala, učila sa nové základy a chodila na koncerty. Domov som prišla plná nápadov a také tie mindráky, ktoré tu človek má, že „ja to nebudem robiť, čo si o tom ľudia pomyslia“ zrazu zmizli. Tam, keď som prišla na koncert, ľudia vyzerali ako z blázinca, mali ružové vlasy, hrali na všeličo a boli kapela. Keď hrali traja, znelo to akoby hrali ôsmi. Keď hral gitarista na jednom syntezátore celý čas jeden tón a ľudia z toho boli nadšení, tak som si povedala, no a čo! Prvé čo som doma urobila boli nové pesničky, ktoré som vedela, že možno nezapadnú. Slovensko je malé a ľudia ťa tu určitým spôsobom vnímajú, a keď máš potrebu sa nejakým spôsobom vyjadrovať, musíš k tomu pristupovať veľmi citlivo. Ľudia si potom môžu myslieť, že si zbláznil, a že už ani nevieš, čo robíš. A preto som sa rozhodla, že nebudem v tej kapele figurovať ako speváčka, ale že si urobím radosť iným spôsobom. Už som len musela nájsť tých správnych ľudí. Vtedy som si spomenula na spevácku súťaž tej doby „prešovský Liverpool,“ kde som raz bola v porote, a vtedy tam súťažila aj kapela Dollys. Boli to sestry Humeňanské. Po súťaži som ich bola navštíviť u nich doma na záhrade, kde som im vysvetlila svoj problém, že chcem mať dievčenskú kapelu, ony na to kývli a začali sme robiť.

O pár dní odohrá v Bratislave koncert írska kapela Cranberries, na ktorom budeš vystupovať ako predskokanka. Ozvala sa ti sama Dolores?

To je taký smiešny príbeh, pretože keď som ešte hrala v IMT SMILE, všetci ma k nej prirovnávali a ja som to nenávidela. Neznášala som vtedy Cranberries. Som však rada, že za tie roky môžem povedať, že ja zniem ako ja. No a my sme istý čas, vtedy ešte ako Peha, mali predskokančiť na ich koncerte, ale ona mala požiadavku, že pred ňou nesmie vystupovať ženská interpretka. A teraz sa nám ozvala sama agentúra. Dostala som ponuku a ja som ju prijala veľmi rada. Aspoň si pozriem koncert.

Zmenil sa za tie roky v tejto brandži tvoj pohľad na bulvár, alebo ťa stále dokáže ešte niečo prekvapiť?

Ja som so slovenským bulvárom v podstate nemala žiadne negatívne skúsenosti. Bolo také obdobie tej „slávy,“ keď sa všade hrala pieseň Spomaľ a ja sa nemohla ísť do obchodu na rožky bez toho, aby tam nebolo ticho. A druhá vec, ja žijem v Prešove. Im sa do Prešova nechce chodiť. A aj keď tu niekedy natrafím na nejakého bulvárneho novinára, sú určité veci, ktoré viem odkomunikovať a sú zase veci, ktoré si nedovolia ani oni. A s českým bulvárom to sú také vtipné príhody, ako keď raz písali, že chodím s Barošom, s tým futbalistom. Ja som nevedela, kto to je, pretože futbal nesledujem. Tak som šla k pani do stánku, aby mi ukázala tie noviny a ona na to: „Jo tak to vy s ním chodíte?!“ Takže to vlastne vedela skôr ako ja. Leto sa skončilo a ty si ešte nebola na dovolenke.

Chystáš sa tento rok aj oddychovať?

V októbri sa chystám na Havaj. Chcem cestovať po ostrovoch Kauai, Maui, je tam krásna príroda. Rada objavujem nové veci. Každá dovolenka však závisí od toho, s kým tam ideš a čo chceš robiť. Takže podľa toho sa prispôsobujem. Môj život nie je taký symetrický, čo sa týka práce, že začnem o ôsmej a skončím o štvrtej, alebo že pred Vianocami budem unavená, tak budem piecť koláče. U mňa sa to mení zo dňa na deň a preto bude aj ten Havaj taký duchovný výjazd a možno tam nájdem napojenie na tú inšpiráciu.

Stále žiješ v Prešove. Neuvažuješ nad tým, že sa jedného dňa presťahuješ?

Keby som nemala prácu akú mám, asi by som tam nemala možnosť zostať. Ja však chodím domov oddychovať. Moja práca je všade inde, len nie tam, hoci spolupracujem s ľuďmi, ktorí sú odtiaľ. A v Prešove žijem, pretože by som si v Bratislave už nezvykla. Celý môj život je tam, mám tam svoj pokoj, mám tam zázemie. Človek to zistí po čase sám. Ľudia sú tam otvorenejší, citlivejší. Je to proste domov.

Patrik Galajda, Univerzita Komenského, Bratislava

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac