Šestnásty Kvet Tálie rozkvitol v rukách herečky Emílie Došekovej

Monika Šupatíková, 18. apríla 2017 10:28

Herečka Emília Došeková získala Kvet Tálie, ktorý jej bol udelený počas Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom.Festival pokračoval súťažnou prehliadkou amatérskych divadelných súborov.

Nové Mesto nad Váhom 18. apríla (SkolskyServis.sk) - V poradí už XX. ročník divadelnej prehliadky Festival Aničky Jurkovičovej odštartoval 9. apríla v Novom Meste nad Váhom. Nové Mesto nad Váhom opäť zažilo divadelný sviatok, ktorý sa niesol v znamení 200. výročia narodenia J. M. Hurbana, manžela A. Jurkovičovej. V predvečer festivalu sa uskutočnil literárno-hudobný večer venovaný J. M. Hurbanovi. Počas úvodného dňa festivalu bolo udelené prestížne ocenenie Kvet Tálie slovenskej herečke Emílii Došekovej (79). Nové Mesto nad Váhom tak otvorilo divadlu pomyselné brány a stalo sa hostiteľom niekoľkých desiatok členov divadelných súborov zo Slovenska i zo zahraničia. Zo svojimi divadelnými hrami do Nového Mesta nad Váhom pricestovalo sedem divadelných súborov zo Senice, Bratislavy, Piešťan, Močenka, českého Uherského Brodu, srbskej Kovačice i Kysáča.

Šestnásty Kvet Tálie rozkvitol v rukách herečky Emílie Došekovej Foto: Monika Šuapatíková


Herečka Emília Došeková si 9. apríla prevzala z rúk organizátorov XX. ročníka Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom v poradí XVI. Kvet Tálie. Vo foyer Mestského kultúrneho strediska pribudla na tabuli Kvetu Tálie k doterajším hereckým osobnostiam tabuľka s menom a podpisom Emílie Došekovej. Držiteľka Kvetu Tálie si odniesla prestížne ocenenie v podobe umeleckého diela z dielne akademického sochára Mariána Polonského.

Túžila ste po povolaní učiteľky alebo detskej lekárky, no vyštudovala ste herectvo. Čím vás herectvo zlákalo?

Štúdium herectva bolo pre mňa únikom z gymnázia v Šahách, pretože mi nešla matematika. Mala som dvoch spolužiakov, ktorí chceli prestúpiť na konzervatórium. Keď doniesli do školy materiály a ja som si ich pozrela, poslala som si s nimi prihlášku aj ja. O tej škole som počula prvý krát. Cestu na prijímacie skúšky som tajila. Nevedela som, čo ma čaká. Upokojovala som sa tým, že pred skúšobnou komisiou zarecitujem vlastnú báseň a niečo zaspievam. Všetci tam hovorili o akejsi etude, no ja som nevedela, čo to je. Na konzervatórium ma nakoniec vybrali.

V Bratislave ste začala nový herecký život.

V škole ma najviac ma naučil Ondriš Jariabek. Ku každému zo študentov si vedel nájsť cestu. Uňho som naštudovala ako sedemnásťročná postavou päťdesiatničky. Skúšky na VŠMU som nemusela robiť, vzali ma do ročníka k Ondrišovi Jariabkovi, ktorý mi dal veľa do života. Nielen herecky, ale aj pedagogicky.

V Divadle Andreja Bagara v Nitre ste pôsobila 15 sezón. Odohrala ste viac ako 1400 predstavení a naštudovala vyše 50 postáv. Ako si spomínate na toto obdobie?

Prvý rok v divadle nebol pre mňa jednoduchý. Cítila som sa nevyužitá. Trikrát som dala výpoveď, no riaditeľ divadla ju neprijal. Mala som hrať princeznú, no mne to nesedelo. V škole ma do takýchto úloh neobsadzovali. Radšej som hrala dedinské ženy a komické postavy. Tých bolo neskôr dosť veľa. Žiadna herečka v mojom veku sa vtedy nenahrala toľko krásnych postáv ako ja. V divadle bol ale aj skvelý herecký kolektív. Mala som dobrých kolegov, múdrych aj vzácnych, ako Magda Paveleková, Adela Gáborová, Jozef Dóczy, Milan Kiš.

Počas svojho hereckého pôsobenia ste stvárnila množstvo postáv. Na ktoré si najradšej spomínate?

Najradšej si spomínam na postavu Lízy Doolitlovej. Karol Spišák mi splnil divadelný sen, keď mi ponúkol rolu Lizy Doolitlovej v predstavení Pygmalion. K skvostom mojich hereckých úloh patrí aj postava v Čapkovej hre Matka. Ja som hrala mamu a František Kovár syna. Bola to komédia a tá postava sedela presne na mňa, akoby napísaná mne. Bol to pre mňa mimoriadny herecký výkon, na ktorý som hrdá. Bola to moja posledná rola, ktorou som sa lúčila s divadlom.

Kto bol vašim hereckým vzorom?

Mnohých hercov som si vážila a obdivovala som ich. Herecký vzor som ale nemala. Jednotlivé postavy som hrala podľa seba. Tak ako som to cítila, ako sa to mne chcelo hrať.

Čo vám dalo 15 rokov strávených na divadelných doskách?

Naučila som sa stáť na javisku. Naučila som sa čítať myšlienky a srdce textu v každej hre. To ma posunulo aj k šansónu, pretože šansón je taká skrátená verzia divadla.

Z divadla ste odišla na voľnú nohu, aby ste sa mohla venovať šansónu.

Napriek častému obsadzovaniu do hier a filmov ma to ťahalo k poézii a šansónu. Šansóny ma chytili za srdce. Lákalo ma to. Začala som tradíciou neformálnych Večerov pri petrolejových lampách, na ktorých sa recitovali básne a hrávali šansóny. Jeden program mi vtedajší minister kultúry po premiére zakázal. Nič však neľutujem. Spolupracovala s mnohými hudobníkmi i textármi. Od začiatku do konca recitálov však pri mne stál nitriansky hudobník Egon Gnoth, ktorý mi napísal aj niekoľko pesničiek.

Ako vnímate súčasnú divadelnú a hereckú scénu?

Teraz žijeme v divnej a komerčnej dobe. Herci vezmú všetko, čo im ponúknu. Na kvalitu sa veľmi nepozerá. Po revolúcii mi zavolali, že ma chcú obsadiť do filmu. No keď som si prečítala scenár, na každej strane len samá hrôza. Vrátila som ho. V takom niečom som hrať nedokázala. Neskôr som prijala ponuku na účinkovanie v televíznych seriáloch Búrlivé víno a Ochrancovia, no zo spôsobu práce som bola šokovaná.

V úvode Festivalu Aničky Jurkovičovej ste získala ocenenie Kvet Tálie. Čo pre vás znamená?

Jedno arménske príslovie hovorí, že je treba vedieť kedy si sadnúť, kedy vstať a kedy si kľaknúť. Ja teraz symbolicky kľakám a ďakujem za Kvet Tálie.



Text a foto: Monika Šupatíková

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac