Unesená nevesta

PaedDr.Helena Rusnáková, 11. júna 2018 13:20, aktualizované 10. júna 13:20

Dňa 8.júna 2018 žiaci OA Šurany zahrali krátku divadelnú hru Unesená nevesta v Šintave, pri príležitosti vyhodnotenia súťaže Svätoplukovo kráľovstvo ožíva.

9. ročník celoslovenskej literárnej, výtvarnej i elektronickej súťaže Svätoplukovo kráľovstvo ožíva sa 8. júna konal na Základnej škole s materskou školou Kráľa Svätopluka v Šintave 8. júna 2018. Foto: Helena Rusnáková


Šurany 11. júna (SkolskyServis.sk) -

Unesená nevesta
PaedDr.Helena Rusnáková, Mgr.ErikaJuríková, Obchodná akadémia Šurany

Poznáme všetci kráľa Svätopluka. Áno – kráľa, hoci mnohí mu dodnes hovoria iba „ knieža Svätopluk ,“odmietajúc jeho kráľovský titul, osobnosť, o ktorej nevznikla doposiaľ samostatná historická práca.
Dnes sa ho pokúsime priblížiť ako človeka milujúceho i trpiaceho,....človeka, akým je každý z nás i z vás. Náš príbeh je opradený fikciou.

Nuž teda, začíname a vraciame sa v čase do roku 870.

Obraz I.
Nitriansky hrad malebne sa vypínajúci nad okolím čaká veľká udalosť: svadba mocného kráľa Svätopluka s Adelaidou, dcérou cisárskeho princa Karolmana a vnučkou Ľudovíta. V jedálni sú prestreté stoly so všakovakými dobrotami, ktoré by stačili aj pre dvadsať lačných žalúdkov a smädných krkov. S hlavou, rukami podopretou, pozerajúc na okienko, cez ktoré ho pozdravoval mesiac v splne, dumal – o svojej nastávajúcej, o budúcnosti krajiny, ktorej vládol.

„Áno, mal som veľa nepriateľov. Boli časy, keď som nevedel, či je vhodné niekomu dôverovať, a či nie. Boli okamihy, keď som nerozoznával priateľa od nepriateľa, keď som sa snažil odkryť pravú tvár človeka schovávajúceho sa často za tvár ožiarenú úsmevom. Ten úsmev však bol neraz lišiacky.
Lež, aký som ja? Pozná niekto moju pravú tvár?“ pýtal sa sám seba a zároveň pocítil i akési zvláštne chvenie vo svojom vnútri. „ Áno, som si vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách som prišiel na tento trón, no nechcem na to myslieť. A najmä nie v túto chvíľu, keď očakávam príchod svojej nevesty. V skutočnosti som deň čo deň myslel na udalosti uplynulého obdobia, uvedomoval som si, že som o veľkomoravský trón pripravil strýka Rastislava, svojho najväčšieho dobrodinca, ktorý mi dal výchovu i Nitrianske kniežatstvo, keď som ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi, synovi cisára Ľudovíta“. Zároveň sám seba ospravedlňoval. „Konal som pre blaho a rozkvet ríše.“
V tejto dume ho vyrušilo húkanie sovy....započúval sa do zvukov noci, ku ktorým patril aj spev tohto nočného vtáka. V diaľke začul dupot konských kopýt. „ Konečne, už idú !“ povedal si . Ponaťahoval od dlhých hodín ničnerobenia v očakávaní Adelaidinho sprievodu ochabnuté údy svojho tela a začal sa prechádzať po miestnosti, v ktorej už zhasli všetky sviečky. Tma tu však nebola, príjemné osvetlenie zabezpečoval mesačný svit.
Zrazu sa otvorili dvere. Priam vleteli do miestnosti dvaja mladíci.
„Hrozná vec sa stala...“
...“vládca odpusť“....
...“my za to nemôžeme“....
....“prepadli nás cestou …mnohých z nás pobili....niektorých zajali ….bola tam veľká mela ….a preč je aj princezná Adelaida....nám sa podarilo skryť v lesnej húštine a utekali sme sem, pre pomoc...“ snažili sa prekrikujúc jeden druhého vysvetliť, čo sa stalo.
„ Na koneee!“ zvolal Svätopluk a rozbehol sa smerom ku dverám.
Za krátky čas sa členovia vojenskej družiny hemžili pred zámkom, po hradbách sa ozýval štrngot mečov a ostrôh. Cieľ ich výpravy bol jasný. Zachrániť Adelaidu z rúk únoscov. Kde ich však hľadať? Opisy dvoch uniknuvších členov kráľovskej stráže boli nepresné.

Obraz II.

Nočné ticho lesa narúša svetlo faklí a kroky ľudí predierajúcich sa lesnou húštinou. Snažia sa dostať čím hlbšie do lesa, aby sa cítili v bezpečí so svojou vzácnou korisťou, ktorou nie je nik iný, ako princezná Adelaida so svojou komornou. Skrz úspešnosti podujatia sa členovia skupiny prepadnuvšej kráľovský sprievod rozdelili na niekoľko častí, aby oklamali Svätoplukovu dužinu, ktorá podľa ich predpokladu ich bude čoskoro a zúrivo hľadať.
Cesta lesom bola pre obe zajatkyne veľmi náročná. Hoci sa k nim únoscovia správali úctivo, cítili veľký strach.
„ Bože, čo len s nami bude? Mali sme radšej ostať doma, v Rezne. Koľkože kniežat každodenne obletovalo vašu výsosť! Túžilo hoc iba po jedinom vašom pohľade. Koľko bardov ospevuje vašu krásu a váš milý zjav! A vy, kňažná, nič ste nepočuli. V mysli máte len kráľa Svätopluka....ach, beda nám!“ kvílila komorná, staršia žena , inokedy švitorivá, vrtká, štebotavá Nemka , teraz hlasno kvíliaca.

Adelaida ticho kráčala tu vedľa nej, tu a tam za ňou. Jej kroky napriek mladému veku boli ťažké, namáhavé, pomalé. Mala strach. Ešte pred pár hodinami jej srdce prudko bilo pri myšlienke na Svätopluka. Komorná celou cestou rozprávala a rozprávala – ona ju však takmer nevnímala pri predstave na prijatie u svojho nastávajúceho muža a kráľa. Tešila sa na Nitriansky hrad, o ktorom toľko nadšených slov už počula.

Áno, bála sa. „Nie, dcéra Karolmana nebude plakať, nebude prosiť,“ povedala si a i keď ju zmáhala únava a strach, i keď každý krok bolel, snažila sa ich potláčať a správať sa dôstojne, ako sa na nemeckú princeznú patrí.
Konečne dorazili na čistinku, kde ich čakal rozostavaný stan. Vedúci skupiny ich bez jediného slova voviedol dovnútra. Tu boli rozložené teplé deky, v strede stanu bolo jedlo i pitie.

Vonku sa začalo rozvidnievať. V lese sa začal prebúdzať život, o ktorom presviedčal ušiam lahodný vtáčí spev. V stane bolo ticho. Dve unavené a ustráchané ženy tíško sedeli zabalené v dekách... chvíľami im klesli hlávky a nakrátko sa ich zmocnili driemoty. Adelaida precitla. „ Počujem tlmené hlasy zhovárajúcich sa tu niekde v blízkosti stanu. O čom hovoria.?.. Nie, nedokážem to. Jazyk, akým hovoria, je mi cudzí...: Sníva sa mi alebo je to pravda? Nie, nesníva : zvuky reči sú pretkávané nemčinou...“, Nemýlila sa. Hlas, ktorý jej bol povedomý, patril grófovi Rudolfovi. „ Vstaň, prišiel náš vysloboditeľ,“ tíško zobúdzala komornú z driemot. Tá na ňu udivene pozrela...nie, neverila, že by tak rýchlo prišla pomoc. Spolu však tíško načúvali, čo sa deje pri stane.
Gróf Rudolf z Rezna sa nádejal, že on bude Adelaidiným vyvoleným. Často bol v jej blízkosti, neraz mal pocit, že ani on jej nie je ľahostajný. Čakal na vhodnú príležitosť požiadať ju o ruku. Kráľ Svätopluk a diplomatické záujmy Nemeckej ríše ho však predbehli. Hľadal spôsob, ako zabrániť zväzku milovanej ženy s – podľa neho -krutým, nenásytným a bezcitným tvorom, pre ktorého ani vlastná rodina nie je svätá ( myslel tým na dramatické udalosti v súvislosti s Rastislavom).

Dlho rozmýšľal, ako získať Adelaidu. Jeho city k nej boli na nemeckom cisárskom dvore známe a po tom, ako Nemci uzatvorili zmluvu s veľkomoravským panovníkom, už nikdy nenašiel príležitosť dostať sa do blízkosti Adelaidy, vyjaviť jej svoje city, vystríhať ju pred svadbou so Svätoplukom. „Som ochotný pre ňu urobiť všetko na svete, vzdám sa grófskeho titulu a majetku a budem žiť ako jednoduchý človek na území iného kráľovstva, podľa možnosti niektorého znepriateleného voči Nemeckej ríši.

Musím však nájsť spojenca. Na Nemcov sa nemôžem spoliehať. Strach vládne medzi zbrojnošmi i veľmožmi, strach vládne medzi pospolitým ľudom. Všetci sa boja cisárskeho a kráľovského hnevu a trestu, ktorý čaká previnilcov.“

Avšak mal šťastie. Zoznámil sa s mladým študentom Ezechielom, ktorého brat bol verným služobníkom Svätopluka. Od neho sa dozvedal aj o veciach verejných, aj o utajovaných. Pri nedávnej návšteve svojho brata mu porozprával o prípravách na príchod Adelaidy do Nitry. Princeznin sprievod príde do Nitry v predstihu pred cisárskou družinou, aby sa pred svadbou princezná udomácnila a pokojne pripravila na úlohu stať sa veľkomoravskou kráľovnou. Jej komorné a dvorné dámy sú poverené dbať o česť a pokojnú prípravu na svadbu.

Práve v Ezechielovej hlave skrsla myšlienka v ďalekej krajine dať uniesť Adelaidu a tak zinscenovať ich stretnutie.

Nemuseli sa však dlho namáhať. Do stanu vstúpil driečny mladík. Áno, bol to on...gróf Rudolf. Obe ženy najskôr chvíľu hľadeli na muža s nemým úžasom.

„ Ach, to ste vy, pán gróf? Kde sa tu beriete?“ dostala zo seba otázku Adelaida. Jej myseľ zastrelo žalostné tušenie, že to neprichádza osloboditeľ.

Gróf bol prekvapený jej otázkou. Očakával, že ho jeho milovaná bude vnímať ako osloboditeľa...a tu...strohá otázka. Adelaidin prezieravý pohľad ho pálil. Nie, toto nečakal. Očakával, že sa mu jemu najdrahšia osoba vrhne s vďakou do náručia. Ostal na chvíľu ako prikovaný, potom sa vrhol na kolená:
„ Milostivá kňažná? Nazdali ste sa, že sa dočkáte kohosi iného? Prišiel som, aby ste vypočuli moje srdce, aby ste prijali moju ruku, ktorá vás chce previesť životom. Doma nám to nechcú dovoliť, ale ja mám riešenie. Spolu unikneme búrkam i bleskom. Milujte ma, milá Adelaida. Budem po celý život vašim verným poddaným, manželom, otcom našich detí.“

Adelaida chvíľu naňho ticho pozerala, v očiach sa jej objavili slzy. „Vstaňte, gróf . Neponižujte sa pred úbohou zajatkyňou, ktorej srdce patrí jedinému človekovi. Áno, vy viete ktorému. Môjmu Svätoplukovi.“ Podávala mu ruku v snahe pomôcť mu. On však jej ruku chvatom odhodil od seba.

Adelaidine slová razom vzbudili v ňom divosť, náhle vyskočil Z úst mu ulietali nelichotivé slová : „ Beštia, ty si ma stála toľko námahy, peňazí. Potvora, pred ktorou sa klaňajú opravdiví Nemci ako ja. Bosorka vrhajúca sa do náruče moravského šaša.“

Adelaida ostala ohúrená stáť. Neverila vlastným očiam a ušiam. „Toto je milujúci človek, ktorý sem prišiel ako osloboditeľ? Nie, toto je had v koži človeka. Čo so mnou bude?“ jej strach naberal na sile. Zrazu zbadala, ako Rudolf vytiahol ostrý nôž spoza opaska . Urobil pohyb rukou smerom k jej hrudi ...zastavil sa jej dych od strachu, padli jej očné viečka… a tu: báááááááááác – bum....otvorila oči a zbadala Rudolfa ležať v kaluži krvi. Čo sa stalo? Práve vo chvíli, keď Rudolfov svoj nôž namieril na Adelaidinu hruď, do stanu vstúpil Svätopluk, ktorý vidiac situáciu, neváhal a pichol mu dýku do chrbta. Rudolf sa bez života sklátil na zem.
Šikovní muži Svätoplukovej družiny sa vydali krížom – krážom krajom hľadať vládcovu vyvolenú.
Jazdili celú noc, zobúdzali ľudí v ich príbytkoch, pátrali, kde sa dalo, sľubovali odmenu i vyhrážali sa, že ak niekto niečo zatají ,bude potrestaný. V jednom malom, chátrajúcom domčeku našli starého muža, ktorý im s plačom vyzradil, že jeho syn je členom zbojníckej družiny a popísal im jeho obľúbenú skrýšu v lese. Verili, že to je správna cesta k úspechu pri hľadaní a nemýlili sa.

PaedDr.Helena Rusnáková (OA Šurany)

Stredoškolská učiteľka predmetov nemecký jazyk a dejepis.

Téma TASR