Rozvod rodičov ma mučil predtuchou, že strácam domov

Mária Škultétyová, 18. októbra 2017 6:43

Mladý muž hovorí o svojich pocitoch z rozvodu rodičov.

Ilustračné foto Foto: pixabay
Bánovce nad Bebravou 18. októbra (SkolskyServis.sk) - Samotný rozvod som nijako neprežíval. To bola len formálna bodka za určitým dlhodobým kolapsom. Ani len nebola potrebná moja prítomnosť na pojednávaní. Rozvod sa premietol do jediného smutného dátumu, v podstate úplne bežného pracovného dňa, ktorý nič nezmenil, len potvrdil už včaššie nastolený status quo - ľútosť možno bola ukrytá v definitívnosti, lež tú som si uvedomil až s odstupom času.

Je na debatu, či to bolo nutné, alebo nie (vyhradím si právo nechať túto myšlienku nedokončenú)... Iniciačnú fázu rozpadu som vnímal najtragickejšie. Treba pri tom zohľadniť, že každý pár má iné problémy, determinanty, citové sklamania a škrípe to medzi nimi nerovnako. Mňa to zasiahlo v neskorej puberte. Prežíval som naozaj obrovské sklamanie, nedokázal som v danej chvíli rozumovo pochopiť, prečo sa dejú také veci, aké sa diali.

Možno trochu horšie bolo, že to veľmi ovplyvnilo moje názory na rodinný život a partnerské vzťahy. Necítim sa poznačený natoľko, aby som tvrdil, že je to trauma, ale rozhodne som zostal po tejto skúsenosti oveľa opatrnejší a v istom zmysle neprístupnejší. To ale len na margo, každého to "poznačí" inak. V istom zmysle som si vydýchol, keď si rodičia povedali zbohom. V tom inom vo mne rezonujú mesiace, ktoré ma mučili predtuchou, že strácam domov. Nebolo to skvele načasované - maturoval som, váhal nad vysokou školou, viac-menej som potreboval pevné emočné a ekonomické zázemie. V tých najrozhodujúcejších chvíľach (napriek zárukám, že ma v tom nenechajú samotného) som sa mohol v konečnom dôsledku spoľahnúť iba sám na seba. Nikomu nič nezazlievam, rozumiem, že praskol vriedok na svedomí a vypudil von všetok hnus, ktorý sa za tie roky na oboch stranách nahromadil, no neodpustím si otázku: prečo práve vtedy? Pardon, vlastne som chcel iba povedať toľko, že neviem, v akom veku to dieťa vníma najcitlivejšie - polemizoval by som, či práve v ranom štádiu detstva, alebo vo veku prvotnej školskej dochádzky, keď zrazu príde facka v podobe toho, že mamina a ocko už nevystupujú jednotne, ale idú proti sebe. Vtedy to dá najväčšmi asi pocítiť kolektív, lebo malé deti sú kruto úprimné. Na sebe viem toľko, že mne sa nik nesmial - ale to som si zariadil sám, pretože to nebola vec, ktorú by som verejne prepieral (vedeli o tom len najlepší priatelia a tí ma podržali, za čo som im neskutočne zaviazaný).

No viem, že to bol agresívny prienik do formovania mojich dospeláckych postojov, a preto sa odvažujem tvrdiť, že som to vnímal veľmi kruciálne - prišlo na myšlienky o úlohe matky, otca, rodiny, o budúcnosti etc. A najmä to, že som k tomu zaujal neutrálny postoj. V danej chvíli sa nedalo nič robiť, kocky boli hodené. A najmä, nehodil som ich ja. Možno to je práve ponaučenie, ktoré by som chcel tlmočiť iným - napriek tomu, ako bytostne sa rozvod vás potomkov dotýka, nie je to váš boj. Otec a mama budú stále vašimi rodičmi, preto za to nestojí si ich pohnevať. Všetky krivdy raz odznejú, rany sa zahoja, aj keď zostanú jazvy plné čiernych spomienok. Zoberte si z toho to, akí byť nechcete a čo dopustiť nedovolíte, aby prežívali aj vaše ratolesti. Dejiny, aj tie naše malé súkromné drámy, by sa už mali prestať zacyklene opakovať.

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac