O rodičoch a deťoch

Mária Škultétyová, 18. júla 2018 8:25

Moji malí drozdíci sa činia. Z hniezdočka vystrkujú zvedavé hlávky.

Mláďatká drozda Foto: TASR


Bánovce nad Bebravou 18. júla (SkolskyServis.sk) - Páperká, ktoré ešte včera vyzerali ako svätožiara, sa odrazu premenili na pierka. Už sa škrabkajú nôžkami, keď ich svrbí tielko. Majú sa k svetu. Ale zobáčiky ešte stále otvárajú doširoka. Čakajú mamu a tatu. Rodičia od rána skackajú po záhrade, zobkajú, vyťahujú červíčkov a v upiskaných zobáčikoch nesú ich deťom. A detičky rastú ako z vody, v hniezde je im už tesno. Jedno si sedká na halúzke a o chvíľu už aj druhé. Len tretie čučká v hniezde s opretou hlavičkou, vidí sa mi slabšie ako jeho súrodenci. Pýtam sa ich, či už idú lietať. Neodpovedajú, nečivkajú. Ešte ani teraz sa nechcú prezradiť, aj keď ja od začiatku o nich viem. Modrá škrupinka ich prezradila. Odvtedy ubehlo zopár dní a zdá sa, že čoskoro vyletia. Potom už budú odkázané samy na seba. Nemýlila som sa, na druhý deň vyleteli. Bola nedeľa. Pozorovala som ich let na krátke trate: z hrozna na striešku záhradnej chatky a odtiaľ na hrušku, z ktorej im tata vyspevoval uspávanky. Tešila som sa z toho. Tu by som môj príbeh mohla skončiť, ale nie, dopoviem ho do konca. V pondelok ráno som na chodníku našla torzo telíčka a zopár pierok. Len pár krokov od hniezda, kde vyrastalo. Mačka mala hostinu. Chúďa, vtáčatko, neubránilo sa pred vonkajším svetom. Taký je život.

Aj s nami ľuďmi je to tak. Akurát, že nám dlhšie trvá, kým vyletíme. Ak máme to šťastie byť rodičmi, staráme sa o detičky, peľháme ich, strážime ako tata drozd v mojom vtáčom príbehu. Učíme ich prvé kroky, preberáme abecedu života. Hovoríme, čo sa smie a čo nie. Čo je dobré a čo je zlé. Vychovávame ich. Pomáhame im, aj keď vyletia z domu a stoja na vlastných nohách. Potom zas vystávame pri okne a nakúkame, čakáme, kedy prídu. Smutno je bez nich. Takí sú ľudskí rodičia. Zaslúžia si vďaku detí . A keď ostanú slabí a zraniteľní ako holíčatá v hniezde aj opateru. Nie všetci na to pamätáme. Nevraciame požičaný groš. Mnohí zostávajú sami a zabudnutí. Taký je život.

Voľakedy si deti rodičov ctili ináč ako dnes. Z úcty im vykali, ale nebolo to len v tom. Čo rodičia povedali, to pre deti bolo sväté. Moja mamička hovorievala: „Aj to miesto sme im ofúkali, kde si mali sadnúť.“ Dnes často myslím na jej slová. Myslím na svojich dobrých rodičov, myslím na to, či som im dostatočne ofúkala miesto. Či som im neublížila, keď som sa s odchodom na strednú vzdala zvyku vykať im. Znevážila som, čo ma naučili, porušila som tradíciu. Priznávam, že za to vykanie som sa vtedy tak trošku hanbila, zdalo sa mi to dedinské.Teraz sa zas hanbím za to, že som sa hanbila. Na myseľ sa mi natíska príbeh, ktorý sme ešte za socializmu čítali na literatúre. Syn strúhal drevený vahanček. Malý synček sa ho pýta, čo to robí. „Misu pre deda,“ povie, „ trasú sa mu ruky, všetok riad nám porozbíja.“ „Nauč ma to,“ hovorí chlapča. „ A načo to chceš vedieť?“ opýta sa otec. „Keď sa tebe bude triasť ruka, aj ja ti urobím také korýtko,“ odpovie chlapček.
Stroj stíchne a otec prestane stružlikať. Na otázku Táto, proč se kolo nehýba? chlapček už nedostal odpoveď. Posledný príbeh je až veľmi súčasný. Ten som nevybrala zo žiadnej učebnice, je zo života. Mladé dievča hovorí partii kamarátov: „Babku dáme preč. Smrdí ako staré kvetiny vo váze.“ Smutné. A najsmutnejšie na tomto príbehu je to, že dcéra iba opakovala mamine slová. Aj taký je život.

Súvisiace články:

Na letnú nôtu




Téma TASR