O ideálnom partnerovi s psychologičkou Luciou Roštekovou

Mária Škultétyová, 2. októbra 2017 7:05

Je to široká téma, v dnešnom čase vysokej rozvodovosti veľmi citlivá, hovorí psychologička z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Bánovciach nad Bebravou.

Bánovce nad Bebravou 2. októbra (SkolskyServis.sk) - Na stránkach Školského servisu sme sa jej venovali v dvoch príspevkoch: Ako by mal vyzerať muž jej snov?, Ako vyzerá ideálna žena? V prvom z nich sme poznali, akého partnera si vysnívala mladá atraktívna žena, ktorá si chce založiť rodinu. Istý mladý muž mi povedal, že sú to vysoké nároky a že ak z nich dievča nepoľaví, ťažko sa vydá. Druhý príspevok bol sondou do názorov mužov. Z ankety máme predstavu o tom, ako sa oni pozerajú na ideálnu ženu. Potešilo ma vyjadrenie dvadsaťjedenročného Dávida, ktorý v nej vidí človeka, pre ktorého je rodina prvoradá, vidí v nej matku svojich detí a tieto atribúty pri hľadaní partnerky považuje za najdôležitejšie. Keby sme sa na svet pozerali takýmito očami, iste by bol krajší, bolo by menej rozvodov a menej smutných a nešťastných detí.

Hovorí sa, že koľko ľudí, toľko chutí. Každý má o ideálnom partnerovi svoju predstavu. A vôbec, ako je to s ideálnym mužom, existuje? A behajú po svete ideálne ženy? Viem, že je ťažké odpovedať na tieto otázky, preto ma zaujímal aj názor psychologičky a na záver kratučkého „seriálu“ o ideálnom partnerovi som sa jej opýtala:

Lucia, tak ako je to? Existuje ideálny partner?

Ideálny partner? Kto je bez chyby, nech hodí kameňom... tak nejako by sa dali parafrázovať známe biblické slová na túto tému. Ideálny partner existuje, je pre každého trochu iný. Túžime po niekom, kto nás fyzicky priťahuje, rozumieme si s ním, máme podobné názory, humor, vyznávame podobné životné hodnoty, presvedčenia… Pokiaľ sme ochotní si pripustiť, že ani ideálny partner nie je dokonalý a jeho nedokonalosti som ochotný/á tolerovať rovnako ako on moje, je to dôležitým predpokladom k obojstranne spokojnému vzťahu. Vzťah prechádza fázou zaľúbenosti, ktorá trvá približne pol roka až dva roky.
Lucia Rošteková Foto:
Vtedy vnímame partnera cez eufóriu, nevieme sa nabažiť objatí a pritúlení, telesnej blízkosti, lebo odvtedy, čo nás objímala mama, už ubehlo pár rokov, a teraz sa to prázdne obdobie snažíme akoby dobehnúť. Akoby mohol mať niekto, s kým nám je tak slastne dobre, nejaké podstatné nedostatky? Nepripúšťame si, že jeho chyby by nám raz mohli liezť na nervy, vtedy sú vlastne ešte také... milé. Bagatelizujeme ich. Veríme, že partner sa sčasti ešte zmení. Po tých dvoch rokoch už tušíme, či sa zmení, koľko jeho nedokonalostí sme ochotní znášať (a opačne). Vtedy sa ukáže, či dokážeme byť tým ideálnym partnerom a či sme toho ideálneho partnera našli.
Je to široká téma, v dnešnom čase vysokej rozvodovosti veľmi citlivá. Udržať vzťah dnes nie je jednoduché. V minulosti to jednoduchšie bolo - nebolo ľahké sa odsťahovať, len tak odísť od rodiny, a preto aj keď manželstvá nefungovali, nejako pretrvali, lebo museli, a v starobe, hoci so šomraním, sa o seba nejako už postarali. Teraz hovorím o tých vzťahoch, kde to nebolo ideálne ani pred sto rokmi. Čiže môj názor je taký, že rozvod nie je dôsledkom úpadku dnešnej spoločnosti, len odrazom jej nových možností, ženy nie sú také závislé od mužov. Povaha vzťahov je tisícročia rovnaká - boli, sú aj budú harmonické vzťahy, potom také, ktoré harmóniu predstierajú, a také, ktoré nemajú čo predstierať.

Spomenuli ste vysokú rozvodovosť. Dvaja ľudia si takto riešia svoje problémy, pritom však nemyslia na to, že rozvodom trpia najmä deti. Mnohé strácajú pocit, kam patria, kde majú domov. Alebo je rozvod niekedy najlepším riešením?

Domov je tam, kde sa cítim bezpečne, kde sa o mňa niekto s láskou zaujíma. Pre deti existuje iba jedno dobré riešenie - mať mamu aj tatu doma pod jednou strechou a vidieť ich, ako spoločne zvládajú životné radosti a starosti. Konflikty medzi rodičmi deti stresujú, vyčerpávajú, cítia sklamanie, bezmocnosť. Konflikty a nedorozumenia sú však prirodzená súčasť života. Veľký rozdiel je v tom, či ich vedia partneri spoločne produktívne riešiť. Tak ako jeden človek nikdy nevytvorí pár bez druhého, tak nikdy nestačí jeden na to, aby vyriešil problém páru. Na riešenie musia byť vždy dvaja, hoci každý iným podielom. A to je to, čo odovzdávame do života svojim deťom - spôsob riešenia konfliktov. Deti väčšinou nie sú ochotné prijať, že rodičia sa rozvádzajú. A to aj v prípade, že si rodičia ubližujú. Želaním dieťaťa je, aby si otec s mamou znova rozumeli, aby sa mali radi, aby sa stal zázrak. Rozvodom rodičov strácajú istotu a pocit bezpečia, nech má rozvod akokoľvek hladký priebeh. To, ako veľmi celá situácia na dieťa doľahne, ovplyvnia len a len rodičia. Keď sa aj rozvedú, ale dokážu si následne prejavovať vzájomný rešpekt a vedia sa dohodnúť na výchove, je pre dieťa určite jednoduchšie než opačný prípad, ktorých je, bohužiaľ, oveľa viac. No veľmi nápomocná pri zvládaní situácie môže byť aj učiteľka, dôverný kamarát alebo niekto, kto nie je do vzťahov v rodine priamo zainteresovaný, má istý nadhľad a dôverný vzťah s dieťaťom. To, či je rozvod najlepším riešením, vie dieťa posúdiť až s odstupom času.

Môže škola pripraviť mladých ľudí do manželstva tak, aby bolo čo najmenej nešťastných rodín a nešťastných detí?

Predstavu o fungovaní partnerov v manželstve a tiež o výchove detí dostávame samozrejme v našej primárnej rodine, v ktorej sme vyrastali. Formuje nám ju aj skúsenosť z iných blízkych rodín (babka s dedkom, rodičia najlepších kamarátov), no vpečatené a zautomatizované máme návyky z primárnej rodiny. Každý mladý rodič na základe výchovy svojimi rodičmi vie, aké chyby nechce opakovať pri výchove svojich detí, a naopak, čo sa mu z výchovy vlastnými rodičmi páči a chce preniesť aj do výchovy svojich detí. A na základe vzorca vzťahu svojich rodičov sa obdobne správa voči svojmu partnerovi, snaží sa odstrániť to, čo sa mu nepáčilo už pri jeho rodičoch a zároveň zachovať tie vzorce správania, ktoré sa mu pri rodičoch páčili. Nie je to však také jednoduché. Pri výchove sú naše reakcie na podnety zo strany detí zväčša rovnaké, aké boli zo strany našich rodičov voči nám, pretože iné reakcie nepoznáme. A to isté platí pri partnerovi. Čiže zmena k lepšiemu je možná, no náročná. Zautomatizované vzorce si treba najskôr uvedomiť a potom zistiť, ako ich nahradiť iným - funkčným vzorcom, ktorý sa musím “umelo” naučiť - nemám ho zažitý na vlastnej koži.

Povinná školská dochádzka je dosť vzdialená dnešnému uzatváraniu manželstiev. Je tu rozdiel desať až pätnásť rokov. Ak by sa aj v škole preberala téma o výchove k manželstvu a rodičovstvu, je časovo ešte veľmi vzdialená veku, kedy budú tieto témy riešiť mladí ľudia v realite. Tým chcem povedať, že podiel školy na dobrej príprave do manželstva je nízky. To platí, ak sa držíme súčasného modelu a systému v školstve. Tejto téme sa venujeme len na dobrovoľne organizovaných besedách, ktoré si zabezpečí škola väčšinou s psychológom z poradenského zariadenia. Hovoríme o jednej až dvoch vyučovacích hodinách za celé obdobie navštevovania ZŠ. Samozrejme, téma rodiny je zakomponovaná aj do učebných osnov, napríklad občianskej náuky. Z hľadiska toho, že pre životné šťastie človeka je určujúci správny výber partnera a práce, sa priamo týmto témam a hodnotám venuje na základnej škole minimum času.






Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac