O extrémizme s Tomášom Belobradom, študentom politológie

Mária Škultétyová, 29. júna 2017 6:54

Nie každé extrémne správanie je prejavom extrémizmu.

Bánovce nad Bebravou 29. júna (SkolskyServis.sk) - Hoci štrajky, pochody za rovnoprávne postavenie LGBT menšiny či blokovanie ciest sú istým vybočením z normy, predsa ich nemožno považovať za extrémizmus. Pojmy extrémny a extrémistický neznamenajú jedno a to isté.
Tomáš Belobrad Foto: Archív Tomáša Belobrada

O extrémizme hovoríme vtedy, keď konanie istej skupiny ľudí predstavuje ideológiu, ktorá škodí demokratickému systému , pôsobí deštruktívne na celú spoločnosť a snaží sa nahradiť demokraciu diktatúrou. Ďalšou jeho črtou je útok na základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a inými významnými dokumentmi.

Veľmi nebezpečným prejavom extrémizmu na Slovensku v súčasnosti je pravicový extrémizmus. Až keď sa jeho predstavitelia dostali do parlamentu a jeho popularita medzi mládežou rastie, ministerstvo školstva prijalo viacero opatrení. Či budú účinné, ukáže až čas.

O extrémizme sa budem zhovárať s bývalým bánovským gymnazistom, dnes študentom politológie Masarykovej univerzity v Brne Tomášom Belobradom.

Najskôr sa spýtam, či politológia je to, čo ťa naozaj baví.

Neštudoval by som odbor, ktorý ma nebaví. Túto otázku som si vyriešil ešte počas prvého semestra, kedy som zvažoval, či je naozaj toto cesta, ktorou sa chcem ďalej uberať, ale po dlhšom premýšľaní som dospel k tomu, že áno, a vôbec to neľutujem. Politológia je zaujímavá veda a ako všetky sociálne vedy komplikovaná v tom, že nie je exaktná. Nevie podávať jednoduché a všeobecne platné vysvetlenia na zložité javy, ktorých sme svedkami. Na druhej strane, človek si vďaka tomu uvedomí práve to, aký je svet komplexný a ako sa rozličné udalosti dajú interpretovať viacerými spôsobmi, pričom ani jeden nemusí byť nutne nesprávny. To je veľkou prednosťou politológie, naučí pozerať na veci a riešiť problémy z rôznych uhlov pohľadu.

Prejdime hneď k extrémizmu. Aká je jeho definícia, čo je extrémizmus?

Ako som spomínal aj v predchádzajúcej odpovedi, sociálne vedy nie sú monoparadigmatické – na skúmanie totožných javov používajú rozličné druhy metód a uplatňujú rozličné princípy. Neexistuje teda všeobecne platná a nikým nespochybňovaná definícia extrémizmu. Ak niekto požaduje odstránenie trhového hospodárstva, ja ľavicovým extrémistom? Môže byť pravicový extrémista niekto, kto nie je vyložene rasista? V našom spoločenskom priestore panuje viac-menej zhoda na tom, že extrémistické sú také ideológie, ktoré smerujú k odstráneniu etablovaných liberálnych demokracií. Prívlastok liberálna sa v tomto kontexte nevzťahuje výhradne na model trhu, ale na garanciu ľudských a občianskych práv a slobôd právneho štátu, ochrany voči svojvôli moci a záruky jej rozdelenia a vzájomnej kontroly. Extrémisti to ani netaja, nemajú problém deklarovať túžbu „zničiť systém“. Extrémizmus by sa nemal zamieňať s radikalizmom, radikál nie je človek, ktorý chce prítomný systém zboriť, ale iba výrazne zmeniť, balansuje na hrane toho, čo je prijateľné, a toho, čo je už extrémizmus.

Čo je jeho príčinou?

Logicky, snahu o zborenie systému nebudú vyvíjať ľudia, ktorí sú s ním spokojní. Čo ich spája, je práve túžba ho rozvrátiť a nahradiť niečím, čo považujú za lepšie. Časť týchto ľudí nemusí mať na to hlbší dôvod, postačí, ak od priateľov alebo v rodinnom prostredí boli dlhodobo vystavovaní extrémistickým názorom a jednoducho ich „zdedili.“ Neuznávajú rovnakú hodnotu života bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie alebo socioekonomický status. Buď majú veľmi negatívne, alebo žiadne skúsenosti s tými, ktorých nenávidia. Ďalej sú tu ľudia, ktorí sa k myšlienke, že demokraciu treba odstrániť, postupne prepracovali. Mohli zažiť štátom posvätenú nespravodlivosť na vlastnej koži, hnevá ich všadeprítomná korupcia, zlyhania úradníkov a politikov považujú za zbytočných debatérov, ktorí sa namiesto riešenia problémov iba neustále hádajú medzi sebou. Negatívne skúsenosti s verejnou správou má asi každý a k myšlienkovému posunu, že bez zbytočných diskusií by sa problémy riešili oveľa efektívnejšie, je to už len malý kúsok. Niekedy však postačí iba obyčajný strach, ktorý ľudí vláka do náručia extrémizmu – to môžeme pozorovať aj v našich končinách, najmä v kontexte migračnej krízy, kedy sa začali konať veľké protesty proti prijímaniu utečencov, hoci Slovensku žiadna záplava utečencov ani reálne nehrozila.

S ktorými najčastejšími prejavmi extrémizmu sa na Slovensku stretávame?

Na Slovensku je najviac zastúpený pravicový extrémizmus, ktorý má veľmi aktívnych angažovaných ľudí s dostatočnou kapacitou na usporiadanie podujatí aj väčšieho charakteru. Ide o mítingy a demonštrácie (donedávna proti Rómom, s dočasnou prestávkou voči migrujúcim ľuďom, ale keďže téma migračnej krízy sa postupne vytráca, do kurzu sa pravdepodobne zase vrátia Rómovia). Okrem takýchto veľkých podujatí sa často organizujú koncerty kapiel hrajúcich extrémistické piesne, navštevujú sa futbalové zápasy (existujú prieniky medzi pravicovými extrémistami a hooligans subkultúrou), k fyzickému násiliu dochádza skôr sporadicky.

Má sympatizantov aj medzi staršími?

Áno, istú náklonnosť môžeme pozorovať najmä v tých generáciách, ktoré vyrástli v totalitnom režime a stále nedokázali plne uchopiť a osvojiť si koncept liberálnej demokracie. Tu hovoríme najmä o latentnej podpore, kedy ľudia síce nemajú potrebu presádzať sa o zmenu nastaveného systému, ak však taký impulz príde, s radosťou ho vedia prijať.

Prečo mladí ľudia inklinujú k extrémizmu?

U mladých je to sčasti prirodzené, každý na hranici dospelosti má sklon preferovať rýchle a na prvý pohľad účinné riešenia problémov, na mieste je spomenúť prirodzenú revoltu voči celému svetu. Veľký vplyv majú aj myšlienky získané v priebehu procesu socializácie, najmä v rodine. Rodičia sklamaní z vývoja udalostí postupne nakazia svojich potomkov negatívnymi emóciami a tí sa na ne postupne adaptujú. Nemajú ešte veľa vlastných skúseností, ale z tých z okolia vedia, že nič v skutočnosti nefunguje, parlament je plný rozhádaných ľudí, ktorí o nás nemajú záujem. Tieto informácie si vďaka každodennému užívaniu internetu potvrdia na rôznych pochybných weboch, ale nezistia si, čomu inému sa poslanci okrem stretávania sa na schôdzach ešte venujú.

Ministerstvo školstva prijalo isté opatrenia na zlepšenie stavu. Myslíš, že hodina dejepisu navyše či povinné exkurzie do koncentračných táborov budú účinné a zastavia rast extrémizmu?

Nie, samo osebe to stačiť nebude, pretože na dejepise sa 20. storočie aj tak preberá iba veľmi málo a z povinnej exkurzie si okrem zážitku mladí dlhodobo veľa nedonesú. Napriek tomu, takáto exkurzia na škodu byť nemôže.

Aké riešenie by si navrhoval?

Veľký dôraz by sa mal klásť skôr na občiansku výchovu a jej kontinuálnu výuku tak, aby mladí chápali deľbu moci v štáte, rozumeli bežnému parlamentnému dianiu, poznali zhruba jednotlivé delenie zodpovednosti za verejné náležitosti a vedeli aj identifikovať ľudí zodpovedných za problémy, s ktorými sa trápime. Okrem toho by sa mala u študentov pestovať empatia, nadhľad a zmysel pre diskusiu, aby chápali, že na každý problém sa dá nazerať z rozličných uhlov pohľadu. Veľmi dobrú prácu v tejto veci robí Slovenská debatná asociácia, ktorá učí mladých hájiť rozličné, často protichodné názory na základe faktov.

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac