O Čechoch, Slovákoch aj o vlastenectve

Mária Škultétyová, 23. januára 2019 7:41, aktualizované 24. januára 12:33

Rozhovor so Slovákmi, ktorí študujú v Čechách.

Karlov most v Prahe Foto: TASR


Bánovce nad Bebravou 23. januára (SkolskyServis.sk) - Keď vás po štyroch desiatkach rokov v škole navštívia žiaci, ktorých ste učili, je to príjemný pocit. Vtedy si poviete, že nič z toho, čo ste robili, nerobili ste nadarmo. Že po vás ostala stopa.

Mala som milú návštevu. Mojich dvoch bývalých študentov. Obaja sú to skvelí, šikovní a múdri mladí muži. Už na Gymnáziu v Bánovciach boli výnimoční. Spomínam si, ako sme spolu robili školský časopis, kde všade sme boli, aby si prevzali ocenenie za literárne a publicistické výtvory. Písali aj do Školského servisu. Napriek tomu si nezvolili novinársku dráhu. Miroslav skončil bakalárske štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Chcel a mohol byť výborným učiteľom, no stále ho to ťahalo k historickým vedám. Dnes študuje na Karlovej a Tomáš na Masarykovej univerzite.

U mňa doma sme strávili spolu pekný večer. Rozprávali sme sa o škole, o ľuďoch, o Palachovi. O tom, akí vlastenci sú Česi, akí sme my. Ako sme si privlastnili Cyrila a Metoda. Aj o češtine a slovenčine. O tom, že Slováci dokážu perfektne hovoriť po česky, ale opačne to neplatí. Dozvedela som sa, že Mirko v Prahe nenašiel reštauráciu, kde by si mohol dať bryndzové halušky. A že pani docentka bola prekvapená, keď jej povedal, že nie, že on po maďarsky nevie. Od Tomáša som zas počula, že jeho spolužiačka z Rimavskej Soboty pekne rozpráva po slovensky, hoci sa hlási k maďarskej národnosti. Iný spolužiak z juhu je síce Slovák, ale hovorí so silným maďarským prízvukom. Všeličo sme pospomínali. Na záver návštevy mi moji hostia porozprávali milú príhodu z mesta, v ktorom študujú. Obidve som zaradila na koniec rozhovoru.

Pre čitateľov som vybrala témy, o ktorých sme sa rozprávali a ktoré by ich mohli zaujímať.

1. Čo vyzdvihuješ na škole, ktorú navštevuješ?

Miroslav: Karlova univerzita je naozaj vysoká škola v pravom zmysle slova – prvotriedna vzdelávacia inštitúcia so zodpovedajúcim vybavením, špičkovými vedeckými kapacitami v odboroch, študentmi z rôznych krajín a v neposlednom rade s historickou tradíciou a určitým renomé u nás i vo svete. Priznám sa, že sa cítim trošku netypicky, keď na chodbách budovy, kde prebieha moja výučba, počujem jednak srdečné rozhovory pedagógov so študentmi, všetky možné jazyky sveta, často vídam aj staršiu generáciu alebo hendikepovaných, ktorí sa chodia vzdelávať... dáva mi to pocit, že som sa ocitol na mieste, ktoré ľudia z vlastnej vôle navštevujú, pretože chcú siahať po tých najvyšších métach vzdelávania a kultivovania samých seba. A stále platí, že síce filozofická fakulta nerodí milionárov, ale trvalé zušľachtenie ducha je v dnešných časoch skutočne nedoceniteľné.

Tomáš: Kde začať? Masaryčka si ma ihneď získala už ako maturanta, keď som pred piatimi rokmi absolvoval ten náročný proces výberu vysokej školy – nechcel som ísť priveľmi ďaleko od domova, ale zároveň som hľadal univerzitu, ktorá má svoje zaslúžené meno. Možnosť podať prihlášku online (v Českej republike online znamená naozaj online, nie je nutné si prihlášky tlačiť a posielať ešte aj poštou) prostredníctvom jednoduchého formulára a fakt, že cena za štyri prihlášky na MUNI bola rovnaká ako za jednu prihlášku na slovenskú univerzitu, rozhodol, že som svoje prihlášky smeroval výlučne do Brna. Katedra politologie na Fakulte sociálních studií má na Masarykovej univerzite svoju rodinnú atmosféru, vyučujúci sú zdvorilí a féroví. Dávajú nám možnosť realizovať sa mnohými spôsobmi, buď prácou priamo na katedre, tipmi, ako upraviť vydarenú seminárnu prácu do podoby publikovateľnej v odborných časopisoch alebo odporúčaním stáží, ktoré vedia naštartovať kariéru. Fakulta finančne podporuje študentské aktivity v spolkoch, tí tak môžu organizovať prednášky a diskusie so zaujímavými hosťami. Výnimkou nie je ani stretávanie sa a diskusie s vyučujúcimi v neformálnej atmosfére, večer v niektorom z mnohých famóznych brnianskych podnikov.

2.Ako podľa teba vnímajú Česi Slovákov?

Miroslav:
Podľa nálady alebo počtu vypitých pív (smiech). Moji českí spolužiaci tvrdia (bez nejakej predpojatosti), že „v Praze je proklatě mnoho Slováků“. Myslím, že sa potom veľmi dobre skrývajú, pretože ja som zatiaľ narazil len na zopár ojedinelých prípadov. Neviem, lezieme im na nervy s vokáňom a rytmickým krátením? Asi nie. Chápem, že na motívy terajšieho českého premiéra si zlomyseľnejší Česi radi utrúsia pár nepekných poznámok aj na adresu Slovákov ako národa, ale existujú typy, ktoré sú z nás vďaka mäkkosti a ľubozvučnosti slovenčiny doslova nadšené (ako moja docentka, ktorá občas spoznáva tajuplné zákutia slovenskej gramatiky). Spolužiaci sa síce radi smejú zo Slovenska ako z „Uher“ alebo „dálného východu“, keď ma chcú podpichnúť. A nevravím, že by som im to odmietal dvojnásobne vracať (smiech). Paradoxne, vždy mali tieto dve krajiny k sebe najbližšie. Jediné, v čom možno Česi robia chybu, je rezignácia na to, že naše kultúry sa zvykli posledné storočie intenzívne prekrývať a obohacovať, teraz prišiel skôr jednostranný trend. Uvidíme, ako to pôjde v týchto našich bratských vzťahoch ďalej.

Tomáš: K tomu si netrúfam sa jednoznačne vyjadriť, pretože jednak nemám rád generalizácie, a tiež preto, že v Brne narážam najmä na Moravanov, ktorí majú k Slovákom blízko ako geograficky, tak aj kultúrne. Zároveň vzhľadom na tisícky Slovákov študujúcich na brnianskych univerzitách (s obľubou vravím, že Brno je najväčšie slovenské študentské mesto) ani nevnímam nejaké rozdiely medzi nami a domácimi a práve v tom je Brno čarovné, stále v ňom žije Československo. Iste, občasné narážky na uhorskú minulosť či „východnú mentalitu“ sa objavia, ale takmer vždy ide o priateľské podpichovanie, ktoré im ja vraciam.

3. Ako by si charakterizoval Čechov ako vlastencov?

Miroslav:
Keď príde na verejnú manifestáciu, tak sú to nefalšovaní vlastenci. Slovák -vlastenec, neznie vám to veľmi prapodivne? Neviem, ja som zvyknutý, že mi to väčšinou evokuje hejslovákov v určitej politickej farbe, extrémistov, občasných športových fanúšikov... Tým teda nechcem uraziť patriotov, čo žijú niekde medzi Záhorím a Vyšným Nemeckým, samozrejme. Ale mám pocit, že sme si to mentálne onálepkovali negatívnym podtextom. Česi sú v niektorých veciach úprimnejší. Oslava 28. októbra, čakanie pred ČNB na to, kým im začnú predávať pamätné mince s Masarykom, pripomínanie si Palacha, Husa, augustovú okupáciu, protektorátne dejiny... nerezignovali na svoju históriu a majú silné povedomie o národnej identite. My sme sa k tomu postavili trochu laxnejšie. Akoby sme sa niekedy hanbili priznať, čo sa nám za tie roky v strednej Európe prihodilo.

Tomáš: Český postoj k vlastenectvu je podľa mňa značne zdravší než ten náš. V českej histórii existuje veľké množstvo dôležitých míľnikov a udalostí, na ktorých sa dá stavať pozitívny postoj k vlastnej existencii ako národa, v čom hrá samozrejme veľký význam aj školstvo. Veľký, dokonca až mýtický význam má prvá Československá republika, na ktorej tradíciu sa vo verejnom živote často odkazuje a ktorú si dovolím označiť za kľúčovú pre súčasné národné cítenie. Zosobnenie túžby po vlastnom štáte sa zviazalo so zrodom stredoeurópskej demokracie na hrobe umierajúcej monarchie a toto obdobie predstavuje určitý zlatý vek, či už po stránke politickej, alebo ekonomickej (aj keď samozrejme realita bola o dosť horšia).

4. Čo si myslíš o vlastenectve Slovákov?

Miroslav:
Asi zakrpatelo. Niekedy sa mi zdá, akoby sme samých seba torpédovali. To, čo sa Slovákov priamo a bytostne nedotýka, zvykne nebyť ich vec. Preto je Jozef Gabčík pre drvivú väčšinu ľudí na Slovensku nikým, hoci je to rodák z Poluvsia, hrdina par excellence. Našli by sme viacero takýchto prípadov. Radšej sa odvoláme na Cyrila a Metoda, však čo na tom, že je to smiešne a historicky absolútne nezmyselné – prví byzantskí Slováci, nie? Vlastenectvo Slovákov je veľmi uhrančivé – kým pre nás dejatelia nezniesli modré z neba, nemáme byť na čo hrdí. A ešte si aj budeme neobjektívne vyberať, kto urobil viac a kto menej, aby sme mohli kádrovať.

Tomáš: Na Slovensku je pomerne málo vlastencov, tu sa skôr nesie agresívnejší nacionalizmus. Aby som nadviazal na predchádzajúcu otázku, dnešní Slováci nevnímajú prvorepublikové Československo ako svoj štát (len si porovnajme bujaré oslavy 28. októbra v Česku a absenciu čo i len formálneho sviatku na Slovensku) a mnohí si teda národnú existenciu a jej vznik viažu k vzniku vojnovej Slovenskej republiky. A tak, ako sa k prvej republike navždy zviazala idea demokracie, k vojnovému slovenskému štátu bude navždy patriť totalitná ideológia a konflikt. Takúto podobu si, bohužiaľ, uzurpovali tí, ktorí sa radi prehlasujú za národniarov – svoje vlastenectvo nestavajú na pozitívnom vzťahu k domovine, ktorý má hodnotu sám v sebe, ale na potrebe sa neustále vymedzovať proti iným ľuďom, čo i len trochu odlišným.

5. A na záver uveďte jednu milú príhodu v češtine

Miroslav:
Jednou, myslím, že to možná bylo 29. září, jsem šel z nějakýho důvodu (nevzpomenu si již proč) z budovy Karlovy univerzity na Celetné ulici směrem k Václavskému náměstí, bloudě v křivolakých uličkách. Náhle se přede mnou zjevili dva příliš mladí kluci, mohli mít tak 14-15 let. A dívají se na mě a ja na ně, že co jako tady dělají. Pak mě oslovili, jestli bych měl čas zodpovídat jednoduchou otázku. Převrátil jsem očima, protože jsem čekal něco na způsob obchodníků s náboženstvím a bohy, což tedy není vůbec příjemnou zkušeností a navíc je to neadekvátně otravné. Žeby jehovisté zřídili v náborovém centru sekci pro mládež? Kluci se mě – k mému překvapení – zeptali, jestli vím, co se 28. září odehralo, respektive k čemu se to váže. Wow, to mě na chvíli odrovnalo, pak jsem se vzpamatoval a pohotově řekl, že jde o sv. Václava nebo tak něco. A tváře těch kluků se rozžářili od nadšení, že konečně našli někoho, kdo im správně zodpovědel otázku. Oni totiž měli za úkol dělat mezi okolojdoucími lidi anketu a zaznamenávat si výsledky (pochopil jsem, že doteď se jim bůhvíjak nedařilo). Supr, povědel jsem, jsem rád, že se těšíte. A to vše jsem říkal plynulou slovenštinou, což klukům vůbec nepřišlo ani trochu divné.

Tomáš: Keďže svojou znalosťou češtiny nie som si istý a zároveň razím teóriu, že nesprávne používanie cudzieho jazyka v prípade vzájomného porozumenia je skôr smiešne, dovolím si čiastočne neuposlúchnuť. O jednu križovatku vedľa mojej fakulty sa nachádza Ústavný súd ČR, pred ktorým boli pri nedávnej rekonštrukcii namontované dva obrovské stožiare. Keď som šiel na prednášku, na jednom viala česká národná vlajka a na druhom európska vlajka. Za mnou kráčala pani s malým synom (odhadom tak 5-ročným) a ja som sa stal svedkom nasledujúcej konverzácie:

„Mami, a co to jsou za vlajky?“
„To je česká vlajka a evropská vlajka.“
„Ta česká je naše?“
„Jo, ta je naše.“
„A ta druhá?“
„Ta je taky naše.“

Na tvári sa mi usadil úsmev.











Téma TASR