Niekedy inokedy (poviedka)

Tatina Piliarová, 17. augusta 2018 14:37

Nie, nepresviedčaj ma, že to tak nie je, umieram, viem to. A môžem si za to sama.....

Foto: Pixabay


Žilina 18. augusta (SkolskyServis.sk) -


„Jani? Skočíš so mnou teda dnes po vyučku kúpiť tú kabelu?“
Zo starého bieleho reproduktoru sa ozvala gýčová melódia oznamujúca študentom, že momenty, kedy ešte stíhajú zjesť odpornú bagetu z bufetu, vypiť čaj vo fľaši od starostlivej maminy či odpísať domácu z nemčiny sa už neodvratne blížia ku koncu. Červený dočarbaný zošit sťažka dopadol na lavicu, a kým drobné podpätky zahrali krátku melódiu na dlážke, dva blonďavé vrkoče zľahka podskočili na jej ramenách.
„Jój, Kati, prepáč, ale dnes to nestíham. Musím sa už konečne pozrieť do tej bioly, inak sa s medinou môžem rozlúčiť. A večer ideme s Filipom do Emocky, je tam nejaká akcia...“
.......
„Janka? Ahoj! Chcela som len, že idem na víkend domov a že by sme sa mohli stretnúť...“
Na druhej strane linky čosi cinklo, vzápätí nahlas buchlo a pravdepodobne sa rozletelo na tisíc drobných črepín. Ako ukončenie rozkošnej skladby rozbitého skla odznela spŕška nadávok, na konci ktorej rozrušený zamatový hlas vzdychol.
„Zase to tu zametať! Došľaka aj so sklenenými pohármi a špinavými internátnymi kuchyňami! Čo si to vravela? Jáj, no, to by sme mohli, aj ja idem domov, len... chápeš, začína skúškové a Andrej má v sobotu nejakú motokrosovú súťaž a ja som sľúbila, že sa prídem pozrieť. Prepáč, mám to teraz strašne nabité. Ale po skúškovom isto. Zavolám ti, dobre? Dopekla, ktosi sem ide! Idem to tu upratať. Ách... no okej, tak teda zatiaľ, ozvem sa.“

.......

„Ešte raz všetko najlepšie, moja! Hlavne veľa lásky... Nejdeš sa vonku nachvíľu vyvetrať a pokecať? Je tu akosi dusno...“
Romantická Voda, čo ma drží nad vodou, vychádzajúca z reproduktorov, prinášala tomuto ohamihu akúsi gýčovú, no predsa romantickú jedinečnosť. Tejto minúte, hodine. Tomuto dňu. Svetlo, žiariace z obrovských lustrov sa jemne odrážalo od vznešených ozdôb všade navôkol a zavše svoj lúč poslalo i k jemnej obrúčke na tenkom prstenníku. Blonďavé vlasy v dokonalom účese ladili k luxusným bielym šatám a úsmevu, ohraničenému výrazným ružovým rúžom.
„Och, ďakujem, Kati, ďakujem. Som taká rada, že si prišla! Rýchlo to beží, len pár mesiacov som MUDr. a už som vydatá. Hrozné! Hehe... čo si to... jáj! Vonku... vieš čo, zlato, nehnevaj sa, ale teraz nie. Musím sa ísť pozrieť, či dorazila tá torta, navyše darčekové balíčky nejako pobabrali či čo... mala by som sa ísť na to kuknúť ešte pred tým našim tancom. Vieš, to som ti spomínala, to, čo sme chodili nacvičovať do tej tanečnej školy. Bolo to popri učení úplne desné, ale Kubo na tom trval, tak chápeš... Ách, áno, už idem! Asi ma porazí. Vieš čo, Kati? Nikdy sa nevydávaj tak narýchlo a neorganizuj takú veľkú svadbu! Je to na porazenie! Ahoj, Leni! ... hehe, ách, len žartujem, drahá, je to úplne super! No... musím bežať... áno, a keď bude začínať valčík, usmej sa na Kubovho bratranca, vieš, toho, čo sedí na tretej stoličke napravo od pódia... je to fešák a prišiel sám... Tak zatiaľ, moja!“

.......

„Janka? Všetko najlepšie k narodeninám, nech sa ti splní všetko, čo si želáš. Nezájdeme na kávu? V piatok?“
Len akýsi divný povzdych v telefóne. A päť nekonečných sekúnd ticha.
„Ahoj Katka. Ďakujem, naozaj veľmi pekne ďakujem, ale nepôjde to. Mám tento týždeň rannú, potom bežím po Anetku do škôlky a pre malého do jasieľ, ponáhľam sa domov, večera, žehlenie... Kubo má toho teraz vraj veľa, chodí neskoro domov... a veľmi unavený... a ešte Anetke kostým na karneval musím zohnať... Chcela by byť víla, ale kto má čas ísť do požičovne? Ách, nič nestíham. Totálne nanič. Frčím len na kofeíne a rožkoch. Ale tak to nevadí, v lete ideme na Maltu na dva týždne a na fakultatívny do Londýna. Treba pre to čosi vytrpieť. A ty ako? ...Čo? Podozrenie na čo? To hádam nie! Veď hej, dočerta, už bežím! Oukej Kati, musím končiť, máme tu nejaký súrny prípad. No nič, keď budem mať čas, zavolám. Zatiaľ pá, drž sa.“

.......

„Jani? Si to ty? Ahoj!“
Zlatisté, žehlením zničené vlasy ako svätožiara preleteli okolo hlavy. Trasúca sa ruka s papierovým pohárom plným kávy sa zdvihla a priložila nápoj k bezchybne namaľovaným červeným perám. Oči, vynikajúce nad fialovými oblúkmi značiacimi únavu, sa slabo usmiali.
„Jéj, Kati! Ahoj! Bože, teba som tak dávno nevidela! Ako sa máš? Čo nové? Ja celkom fajn. Teda, no, rozvádzam sa, ten idiot si našiel milenku. Neuveríš, ale spoznal ju v škôlke, keď chodieval brávať Lukáška. Hlavne že som pred svadbou kvôli nemu trpela tie hlúpe hodiny tanca a po nej robenie slúžky! Je odporný, vraj si zakladá nový život, novú rodinu a na vlastné deti nie je ochotný ani výživné posielať! Ách áno, nabalený podnikateľ, čo má na súde známosti... on si to môže dovoliť. Šla by som s tebou aj na kávu a pokecať, ale letím z práce zaviesť Anetku na tenis a o hodinu Lukáša na šach. Ešte musím aj žehliť a prichystať právničke výpisy z účtu. To súdnictvo je riadna špina, poviem ti, čakám už rok a pol a nemám ešte ani výživné na deti. A to nám teraz zase znižovali platy. Och, a ešte ma aj brucho nejako pobolieva... Nechápem, všetko na mňa padá! Chápeš to, nejem, žehlím, varím, periem, lietam a čo za to mám? Stres. A dve deti, ktorým nemôžem nijako vynahradiť fakt, že ich otec je totálny... Och, už mi volá Anetka, meškám... prepáč drahá, musím bežať... môžeme skočiť na kávu alebo tak... niekedy inokedy, dobre? Bežím... ozvem sa...“

.......

„Janka? Ahoj...“
Staré, drevené, napoly rozpadnuté okna obložené dekami. Rozhegané nočné stolíky, ktoré mali v sebe ukryté už tisíce vecí tisícky pacientov. Špinavé podlahy, bzučiace neóny, zažltnutá posteľná bielizeň. A ona.
Mastné blonďavé vlasy v starej ružovej gumičke ochabnuto odpočívali na vankúši. Vychudnutá a scvrknutá tvár, vtlačená do zažltnutej obliečky vankúša smutne skenovala stenu pred sebou, kým ruka s infúziou mŕtvo ležala na perine. Nie, to nemôže byť ona. V špinavej nočnej košeli... taká bezvládna a krehká...
„Katka? Som rada, že ti prišla SMSka. Rada ťa vidím. Nepýtaj sa, prosím, ako sa mám... dokelu aj so žalúdočnými vredmi! A najhoršie je, že si za to môžem sama. Chápeš? Nedá sa to nikoho zhodiť, na nikoho sa vyhovoriť... Môžem za to ja... a ten kofeín a rožky...
Po dlhej dobe som mala konečne čas premýšľať, Katka, a dospela som k jednoznačnému záveru. Neumieram na žalúdočné vredy... Umieram na stratu času, stratu toho maličkého zrnka času, ktoré nám je dané. Aká irónia! Čím viac sa za ním náhliš, tým menej ho máš. Vraj treba zastať, vraví sa, no ty sa len zasmeješ hlúpemu klišé. Veď dá sa to? V škole ťa čakajú deti, ktoré majú krúžky, doma hladný manžel, špinavá bielizeň a zaprášené poličky v kúpeľni. Je to ako beh, no keď stále zrýchľuješ a zrýchľuješ a zrýchľuješ, raz ti dôjde dych. Ten imaginárny cieľ je klam, Katka, nie je to o tom dosiahnuť ho, ale užiť si dráhu! Kráčať, obzerať sa, milovať... Nikdy som nemala čas... na stretnutie, na akcie, na učenie a asi... ani na lásku. Všetko to bol iba klam, ako fatamorgána...
Nie, nepresviedčaj ma, že to tak nie je, umieram, viem to. A môžem si za to sama.
Kati... viem, že to znie, ako keby som sa pomiatla a možno aj zvažuješ, či prvej sestričke na chodbe nenavrhneš, aby ma previezli na psychiatriu, ale... zastaň. Zastav sa, obzri, a nezomrieš na chorobu, ktorá je v dnešnej dobre rozšírenejšia ako mor v stredoveku. Katka, vezmi si dovolenku, vybehni s deťmi a Peťom von, smejte sa... buďte spolu častejšie ako pätnásť minút ráno a pol hodiny pri večeri. Je to dôležité. Skús to, prosím... aspoň kvôli mne...
Čo? Aké vyšetrenie? Zase? Och! Je to skutočne nutné, sestra? Ach, Bože! Dobre, Kati, musím ísť. Maj sa... a nebež!“

.......

O štyri dni prišla veľká obálka s mojím menom. Parte.
Dňa 29.8.2017 nás opustila naša milovaná matka, sestra, priateľka, dcéra a kamarátka Jana...
Zbledla som, cítiac, ako sa mi po lícach pomaly kotúľajú slzy.
Bolo poobedie, domov som zbehla len na neskorý obed, na halušky, ktoré som uvarila deň predtým, a ešte ma čakali tri hodiny za počítačom v redakcii.
Automaticky som hodila misu s obedom do mikrovlnky a oprela sa o dres.
Deti si rýchlo robili úlohy, aby stihli popoludňajšie krúžky. Peter v obývačke s kýmsi telefonoval, z jeho hlasu bolo cítiť nervozitu, iste preto, že sa tak flákam s tými haluškami a on mešká na poradu.
Znovu som pozrela na biely papier s veľkými čiernymi písmenami, pripnutý magnetkou na chladničke, a presne v tom momente sa vo mne čosi zlomilo.
Pozrela som na stenu, ktorú sme plánovali ďalší rok premaľovať, na svietiacu mikrovlnku s obedom, na prázdny kalendár, do ktorého nikto nič nepísal, lebo na to nemal čas. Roztrasenou rukou som siahla po mobile, naťukala krátku SMSku a zvolala roztraseným hlasom: „Saška, Filipko! Peťo!“
Trvalo hodnú chvíľu, kým odložili úlohy a telefón a s rozrušenými tvárami zastali v chodbičke vedúcej do kuchyne.
„No?“
„Čo sa, preboha, deje, mama?“
„Obed je už na stole?“
„Nič sa nedeje... obed je už v... totiž... myslela som, že by sme mali zastaviť... teda, prestať sa ponáhľať... teda... odložiť dnes prácu a krúžky a byť spolu... aspoň raz za čas... veď kedy sme sa naposledy hrali spolu človeče? Alebo boli na prechádzke? Poďme spolu dnes niekde, len tak, len preto... preto, že je streda...“
Tri páry očí na mňa nechápavo hľadeli.
„Mama... mama, nie sme už malí, a človeče nás nebaví. Je to proste tak. Dnes mám tréning, v sobotu súťaž a ťažko ju vyhrám, ak dnes budem hrať niečo také trápne a nudné ako človeče...“
Roztržito som zažmurkala.
„No... ja sa musím ešte naučiť anglinu a tiež mám krúžky... uzávierka tej výtvarnej súťaže je tu o chvíľu, mami...“
Pohľadom som skĺzla na manžela, dúfajúc, že bude súhlasiť, že to dá deťom rozkazom, že ma objíme, pobozká, že povie jasné, zlatíčko... že urobí hocičo, čím odoženie môj strach...
„Pozri, Katka, mám dnes dve dôležité porady a na stole veľa papierov. Niekedy inokedy, dobre?“
Zazdalo sa mi to, alebo... ten drobný červený fliačik vedľa goliera košele bol skutočne odtlačok rúžu...?
Mikrovlnka pípnutím oznámila koniec zohrievania obeda.
Cítila som, akoby moja duša padala do priepasti... a vtedy som si to uvedomila. Je neskoro. Priveľmi neskoro.
Lebo niekedy inokedy neexistuje. Je to len synonymum od nemám čas..







Téma TASR