Niečo o letných brigádach

Tatiana Piliarová, 26. septembra 2018 8:00

„Tri päťdesiat dva, poprosím.“

Ilustračné foto Foto: TASR/František Iván


Žilina 26. septembra (SkolskyServis.sk) - Usmeješ sa. Sedíš na krehko vyzerajúcej červenej otáčacej stoličke a založenými rukami sa opieraš o zatvorený priečinok z peniazmi. Pred tvojimi očami stojí stará klávesnica, na ktorej sa črtá takmer nepostrehnuteľný dvojriadkový displej. Vedľa neho je nalepený tvoj ťaháčik s kódmi na pečivo a zeleninu, niekoľko stratených cenoviek z ovocia... a za tým všetkým zhrbená pani, ktorá ti trasúcimi rukami podáva desaťeurovú banovku.
„Tie dva centy nenájdete?“
Starenka ti na špinavý pokladničný pás vysype obsah drobnej peňaženôčky. Jednocentovky, dvojcentovky, päťcentkovky. Milo ťa upozorní, že tam určite nájdeš aj päťdesiat. Opäť sa usmeješ a hoci sa ti možno ani nechce, začínaš rátať.
„Páči sa, sedem eur.“
Starenka poďakuje a odchádza. Tvoje kolegyne odchádzajú tiež. Na malú prestávku, na jednu cigaretu s veselým SBS-karom. Danka umýva špinavú dlážku. Cítiac tvoj pohľad zdvihne oči a venuje ti unavený úsmev. Už budeme končiť, oznamuje. Prikývneš.
„Dobrý deň, našu kartičku máte?“
Prichádza niekto ďalší. Aj na toho sa usmeješ. Už si unavená a minimálne desiati zákazníci dnes boli vrcholne nepríjemní... ale aj tak sa usmeješ a z ďalších rúk prekĺzne do tvojich zákaznícka kartička.
„Ďakujem.“
Pokladňa pípa, ty sa usmievaš a v jej monotónnej melódii blokuješ posledné momenty svojich letných prázdnin. Si na seba hrdá, robíš tu druhý rok a už vieš, čo a ako... navyše pracovný kolektív je super. Dva množstvo, 7118, bageta sedliacka... 5040, uhorka...
„Banány ste si neodvážili? Nie, my ich tu nevážime pri pokladni. A mrkva nie je na kusy. Nie táto.“
Opúšťaš pokladňu a rýchlo zamieriš k váhe. Banány. Mrkva. SBS-kar ťa púšťa naspäť, lebo ináč by si musela obísť celú predajňu.
„Všetko to bude?“
Venuješ rýchly úsmev vracajúcim sa kolegyniam. Danka už doumývala dlážku. SBS-kar sa nervózne prechádza popred pokladne. Zákazník prikývne.
„Deväť osemdesiat osem.“
Položí pred teba desiatku, povie, že je to dobre a odchádza. Vzdychneš si, naťukáš na klávesnici 10,00 a keď sa priečinok otvorí, vložíš peniaze dnu. Pozrieš na hodiny. 20:59.
V predajni už pravdepodobne nik nie je. SBS-kar ešte skontroluje kamery. Áno. Zatvárame.
Vedúca zakričí z kancelárie, že sa máš odhlásiť. Zadávaš tajný kód a vyberáš priečinok z peniazmi z kasy. Terminál na platbu kartou hučí, pomaly z neho vychádza uzávierka. Zamieriš do kancelárie.
Šéfka ti venuje úsmev a informuje ťa, že stravné lístky sedia. Unavená sedí za počítačom a čosi zapisuje.
Rátaš kasu. Keď šéfka nahodí stav do počítača, venuje ti opäť unavený úsmev. Stav sedí. Ako vždy.
S pozdravom na perách odchádzaš. Bežíš cez predajňu, kde svieti už len tlmené svetlo, cez stále špinavým dojmom pôsobiaci sklad, po strmých schodoch až do šatne. Rýchlo si vyzliekaš červené pracovné tričko a hodíš pohľad von oknom na zastávku.
Ešte raz odbehneš na toaletu, hodíš do tašky cez plece okrem trička aj fľašu od minerálky s nálepkou a podpisom SBS a mobil s peňaženkou a zatváraš starú sivú skrinku. Tromi prstami v rýchlosti nežne pohladíš vypínač. Svetlo zhasne. Najprv v šatni. Na chodbe. Potom na schodoch.
SBS-kar ti pred odchodom skontroluje tašku, hoci ťa pozná a vie, že bude všetko v poriadku. Usmeje sa na teba, ty sa usmeješ na neho a zamávaš kolegyniam, ktoré si idú dať tiež skontrolovať tašky. Veselo ti odzdravia, a ty ešte jedným pohľadom prebehneš po týchto ľuďoch, ani nevieš prečo, a opatrne prekĺzneš ťažkými dverami do teplej letnej tmy.
O chvíľu v nej zmizneš, budeš bežať na autobus, lebo on nepočká. Ani ti nenapadne, že si tu dnes bola poslednýkrát. Nevieš, že pozajtra nájdeš nový inzerát na novú prácu, ktorú si vždy chcela, a že ťa rýchlo a bezproblémovo vezmú na nové miesto s novými možnosťami. Netušíš, že si dnes blokovala posledný nákup (1512, cesnaková bageta, 7870, čokoládový donut, zbohom...) ...že si posledný krát prosila do mikrofónu, aby prišla posila ...že si naposledy venovala úsmev spoza pokladne tomu fešákovi, čo býva neďaleko ...že si už viac pred prestávkou nekúpiš parenicu a nezješ ju na poschodí v príjemnej zasadačke.
Zmizneš v tme, a oni tu zostanú, a ty ešte nevieš, že ťa čaká už len jeden podpis, čo ťa delí od nového veľkého neznámeho sveta a ľudí, a že najbližšie budeš okolo tej budovy prechádzať s nežnou nostalgiou, akú cítiš, keď míňaš zmrzlinový stánok v drobnej oravskej dedinke, kde si prvý raz oficiálne pracovala. Tí ľudia, čo tu pracujú, tu zostávajú, aj pokladne, aj tovar, aj kódy... a aj ty, hoci bežíš na autobus a v červenom tričku sa sem už nevrátiš, tu nevedome nechávaš kúsok samej seba.

Téma TASR