Mesiac október venuje OSN úcte k starším

Mgr. Ivan Kadlečík, 18. októbra 2018 13:39

Október je venovaný úcte k starším ľuďom.

Prievidza 18. októbra (SkolskyServis.sk) - Majú často problémy so psychickým alebo fyzickým zdravím, niekedy sú osamotení, smutní, nevrlí, nevyzerajú ako pred 40 – 50 rokmi, ale sú tu pre nás a máme ich radi.
Napríklad moja mama. Má 80 rokov, je vdova, matka štyroch detí, stará mama štyroch vnúčat. Kedysi bola krásna modelka, robila aj televíznu redaktorku, očarila otca a vzali sa krátko po vysokej škole, Univerzite Komenského v Bratislave. Potom odišli do Košíc, vraj rozširovať kultúru. Mama robila vo Východoslovenskom vydavateľstve a otec v novinách Pravda. Ivan Kadlečík musel na východe absolvovať vojnu, v Prešove a medzitým mu zomreli v Modre matka aj otec. V Košiciach sme sa im narodili dvaja synovia – Martin a Ivan.
Foto: Ivan Kadlečík

Otec dostal ponuku do Martina, do Matice Slovenskej a celá rodina sme sa presťahovali do Turca. Boli šesťdesiate roky a krátko nato sa stal otec za svoje názory pre štát nepriateľskou osobou. Knihu, ktorú napísal, skartovali, vylúčili ho zo zväzu spisovateľov a vzali mu robotu. Kúpili sme si chatu v Banskom Studenci, narodili sa ďalšie dve deti, odsťahovali sme sa do Pukanca, študovali sme na gymnáziu v Leviciach a potom vysoké školy. Rodičia nás podporovali ako mohli, ale najväčší príjem sme mali z rodinných prídavkov a zo sociálneho štipendia. Štát patrične nezamestnal mojich rodičov, vysokoškolsky vzdelaných, mama robila v novinovom stánku a otec v kníhkupectve. Naťahovali sme hodiny na evanjelickom kostole, predávali jablká a orechy, vyžili sme. Mám fotky, na ktorých mám 20 a moji rodičia 50 rokov. Do fotiek sa usmievajú, sú takí pribratí, možno trochu smutní. Pre spoločnosť a pre literatúru sú na večné časy odpísaní. Som vďačný mojej mame, že mi na vojenskú povinnú službu do Tachova písala a posielala balíčky. Bol rok 1989 a nezdalo sa, že by sa moji rodičia, už po päťdesiatke, mohli niekedy dočkať spoločenského uznania.

Po revolúcii začali otcovi vychádzať texty a knihy ako na bežiacom páse. Ponúkali mu funkcie, ktoré pre zdravotný stav a zo zásady odmietal, mama prijala rolu vedúcej odboru na okresnom úrade, ale bola tam nešťastná, odišla do predčasného dôchodku vo veku asi 52 rokov. Otec robil v Slovenskej akadémii vied, dali mu cSc, pozývali ho na besedy, dávali mu ceny. Získal cenu Ľudovíta Štúra, Cenu ministra kultúry, cenu Leonarda Stoeckela, Jána Langoša a ďalšie. Čestné občianstvo Modry a Martina. Písal a knihy mu vychádzali a vychádzajú až dodnes, už zobrané spisy, diely I, II, III... Umrel v roku 2014.

Iva Kadlečíková, osemdesiatročná seniorka žije v Pukanci, bola redaktorkou v Košiciach, v Martine, dodnes pôsobí ako externá korektorka a redaktorka najmä pre vydavateľa Kolomana Kertésza. V pokročilom veku sa naučila pracovať s počítačom, s Wordom a Powerpointom, s mailom a internetom. Administruje stránku www.kadlecik.sk a osobne sa stretáva v podstate už len s rodinnými príslušníkmi. Na jej poctu a vďaku jej i všetkým seniorom je venovaný tento článok. Ďakujem Ti, mama.

Ivan Kadlečík

Téma TASR