Učitelia patria do neba

Mária Škultétyová, 10. novembra 2014 10:44

Hosť Márie Škultétyovej vie, prečo to hovorí.

Ľubomír Pajtinka Foto: archív Ľubomíra Pajtinku



Bánovce nad Bebravou 10. novembra (SkolskyServis.sk) - Pozná ho každý učiteľ, poznajú ho rodičia, študenti, čitatelia. Usmieva sa na nás z úvodníka Učiteľských novín, z jeho rúk vychádza Rodina a škola, zakladal Historickú revue. Školstvu a vzdelávaniu sa venuje celý život. Z práce za katedrou prešiel do riadiacich školských funkcií. Bol päť rokov šéfom bratislavského školstva. Viedol Štátny pedagogický ústav a bol poradcom ministra školstva. S jeho menom sa spája súťaž Chalupkovo Brezno, Dubčekov Uhrovec i Pátranie po predkoch. Je autorom mnohých odborných článkov. Podpísal sa pod knižné publikácie Bútľavá vŕba pre dievčatá a chlapcov, Rozhovory s profesorom Zelinom, Pátranie po predkoch, Učitelia patria do neba a ďalšie. Skrátka a dobre, človek, ktorého sa dnes budem pýtať, je PhDr. Ľubomír Pajtinka, PhD., absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odbor dejepis, filozofia a psychológia.

Pán Pajtinka, vy pátrate po predkoch, ja pátram po úspešných absolventoch bánovského gymnázia. A dopátrala som sa aj k vám. Zvedavosť mi nedá neopýtať sa: vraciate sa ku koreňom, alebo sa z vás stal „čistokrvný Blavák“?
Snáď každý z nás si nosí kdesi vo svojom vnútri kotvu, ktorá ho pevne viaže k miestu, kde sa narodil, kde vyrastal, dral školské lavice, učil sa prvé písmená. Pre mňa sú týmto miestom stále Podlužany pri Bánovciach nad Bebravou alebo, ako zvyknem kamarátom hovoriť, keď sa ma pýtajú, odkiaľ som, tak hovorím, že z Bánoviec pri Podlužanoch. Bratislava je druhý domov. Ešte ako študent som si urobil kurz sprievodcov po Bratislave, aby som nielen doštudoval, čo o svojom hlavnom meste neviem, ale aby som o tom hovoril a písal aj pre iných, ktorých to zaujíma.
Projekt Pátranie po predkoch sme začali organizovať už v minulosti a práve teraz spúšťame jeho dvanásty ročník. Učíme ľudí pátrať po svojich koreňoch, spisovať a dokumentovať svoju rodinnú históriu, lebo tú sa v škole neučíme. Tam sa učíme dejiny veľkých vojen, sociálnych stretov, dejiny vedy, umenia, ale tie naše rodinné dejiny, tie si musíme napísať i naučiť sa ich sami. Lebo, ako to hovoria múdri ľudia – kto nevie, odkiaľ pochádza, nevie ani, kam ide.
Za dvanásť ročníkov si už v rámci tohto projektu napísalo a preskúmalo svoje dejiny rodov viac ako 32 tisíc väčšinou mladých ľudí zo Slovenska, ale aj z Maďarska, Srbska, Rumunska, Česka, Rakúska a ďalších krajín. Projekt podnietil vznik množstva neskutočných (neraz až vedeckých) prác v písomnej i digitálnej podobe s rozsahom viac ako 100 strán. Okrem žiakov si na základe tohto projektu začali robiť dejiny aj mnohí dospelí, a mám množstvo telefonátov, listov, emailov, v ktorých mimoriadne pozitívne reagujú na to, čo sa im podarilo zistiť o svojich predkoch.
Ja som sa tiež konečne pustil do písania našich dejinných príbehov a napadá mi, že práve dnes, 8. novembra 2014 popoludní, teda v čase, keď píšem tieto riadky, vojenská jednotka Edelweiss vedená českým Nemcom Josefom Pawlowskim v Lupeniciach nad dedinou Šípkov popravila pred sedemdesiatimi rokmi môjho deda za to, že pomáhal ľuďom a zostal človekom a humanistom aj v čase, keď smrť číhala za každým rohom. Samozrejme, dejiny rodov majú aj veselšie stránky a je v nich zvyčajne množstvo príbehov a zaujímavostí, z ktorých sa môžeme učiť ako z učebnice života.
V mojom osobnom prípade sa kľúčové kapitoly začali práve na bánovskej strednej všeobecnovzdelávacej škole , ktorá sa práve menila na terajšiu formu gymnázia. V tej učebnici majú nezastupiteľné miesto naši učitelia, ktorí sa podpísali pod to, akí sme v živote, ako profesijne rastieme, či klesáme, ale aj akí sme ľudia. Úspechy mnohých absolventov bánovského gymnázia i SVŠ-ky hovoria o tom, že si nevybrali zle...
Ľubomír Pajtinka s Otcom kardinálom Korcom Foto: archív Ľubomíra Pajtinku

Keď som vás predstavovala, tak som si povedala, že, uf, na dve ruky priveľa roboty. A to som ešte nepovedala všetko. Vy asi nepoznáte slovo „padla“.
Ja si stále o sebe myslím, že nerobím toľko, koľko by bolo treba. Poznám ľudí, ktorí sú naozaj pracovití a robia veľké veci. Ja mám rád, ak môžem robiť veci, ktoré majú zmysel, ktoré polepšujú život, dávajú mu lepšiu kultúru či krásu. To je napokon asi „portfófio“ všetkých učiteľov. Dnes máme na druhej strane barikády proti našim snaženiam veľkých súperov, akými sú ľahostajnosť, sebectvo, pohodlnosť, ale aj hlúposť, arogancia a zlo všeobecne.

Prešli ste viacerými profesiami, všetky majú dočinenia s výchovou a vzdelávaním. Keby ste mali spätne hodnotiť, kde to bolo ťažšie, sedieť za katedrou alebo vedľa ministra?
Pri práci so žiakmi som mal pocit konkrétneho výsledku svojej práce denne pred sebou. Mal som pocit každodennej užitočnosti. V práci poradcu ministra či riaditeľa, alebo výskumníka máte šancu ponúkať dobré a prospešné riešenia, ale o tom, či sa ich podarí aj presadiť do života, už nerozhodujete iba vy, ako je to v triede.
V súčasnosti finišujem s prípravou knihy Rozhovory s ministrami, v ktorej postupne spovedám všetkých šestnástich ponovembrových ministrov školstva, a môžem povedať veľmi zodpovedne z mojej takmer dvadsaťpäťročnej práce na Ministerstve školstva i z toho, ako opisujú svoje pocity, sny a túžby jednotliví ministri, že práca ministra je mimoriadne náročná a zodpovedná. Najmä, ak ju berú naozaj ako službu svojim učiteľom, rodičom a celej spoločnosti.

Neprezradím štátne tajomstvo, keď poviem, že sme sa zo dva razy videli na súťažiach. Pôsobili ste na mňa veľmi prísne. Bolo to len preto, že ste sedeli v porote, alebo máte imidž prísneho šéfa? Predsa len, na spomínanej fotografii z úvodníka tak nevyzeráte. Mimochodom, vaše úvodníky sú skvelé, vždy si ich rada prečítam.
Ďakujem, niekedy sa textíky vydaria lepšie, niekedy by bolo treba možno popýtať čitateľa o odpustenie... veď to poznáte sama a pozná to aj každý, kto sa pokúša dať niečo na papier, aby sa so svojimi pohľadmi na svet trochu podelil aj s ostatnými, ktorí o to stoja.
Myslím, že prísnosť je niekedy len vonkajším prejavom túžby žiť v dobre usporiadanej a potom aj veselej spoločnosti. Preto aj mnohí učitelia, ktorí vyzerajú prísne, sú vo svojej podstate iba idealisti s veľkými snami...




Vrátim sa k úvodníkom. Čo nápady, chodia len tak, samy od seba, alebo tuho premýšľate, čo dať do ďalšieho čísla.
V počítači mám jeden folder, kde si ukladám zaujímavé myšlienky a nápady. Pred časom ich bolo už toľko, že mi kamaráti povedali – to treba vydať – a tak vznikla knižka Myšlienočka na tento deň alebo 365+1 povzbudení, aby rozum nezhrdzavel, city nespráchniveli a srdce nezdrevenelo. Hádam každý má rád pekné myšlienky, ktoré mu otvárajú oči pre iný pohľad na bežné veci. Každá myšlienka je len odrazom života okolo nás – je vzácne, že práve učitelia nás učia, ako sa máme naň pozerať, aby sme ho videli čo v najbohatšej kráse a mnohorakosti.

Učitelia podľa vás patria do neba. Je to pekná myšlienka. Čím sme si vydláždili cestu do nebíčka?
Profesia učiteľa je jedinečná. Ani nie tým, že sa pri učiteľoch učíme básničky, čítať, počítať, ale tým, že nám otvárajú obzory, učia nás snívať, pomáhajú nám popri rodičoch zvyčajne ako jediní porozumieť svetu. Na krídlach, ktoré nám dávajú, letíme po celý život. Zaslúžia si našu úctu a v časopise Rodina a škola im to dávame silne najavo.

A napokon, aj bez karát skúste byť vizionárom. Kam kráča naše školstvo, do záhuby, alebo sa dočkáme renesancie?
Škola tu vždy bola a bude a s ňou aj školstvo, a teda aj učitelia a žiaci. V posledných rokoch mám naozaj pocit, že štartujeme aj v školstve druhý kozmický stupeň. Mení sa aj úloha učiteľa – z „mudrca“, ktorý všetko vie, sa stáva viac sprievodca cestami dobrého vzdelávania a hľadania filozofie života pre svojich žiakov. Dôverujme učiteľom, oni nám túto dôveru niekoľkonásobne vrátia. Dobré a úspešné štáty stoja na tom, že majú kvalitné školstvo a kvalitných učiteľov.
Ďakujem za pozvanie na tento príjemný rozhovor.



Téma TASR