Lebo Vianoce

Tatiana Piliarová, 24. decembra 2018 8:15

Osamelý profesor, mladý študent, traja budúci dospelí, dva kočiariky, dve unavené mamičky... a ja.



Žilina 24. decembra (SkolskyServis.sk) -

Na sivú, smutne vyzerajúcu žilinskú zastávku mestskej hromadnej dopravy dopadajú maličké vločky. Jemne a veselo poletujú špinavým ovzduším, kým krehko nedosadnú na čosi pozemské a bez jediného vzlyku zmiznú.
Je mi smutno. Nielen pri pohľade na umierajúce dažďové vločky a pochmúrnych, ponáhľajúcich sa spoluobčanov, ale aj pri opatrnom nazretí do môjho vnútra.
Keď dnes v škole cez veľkú prestávku pustili ktorúsi z vianočných pesničiek, chcelo sa mi plakať. A keď sa mi slzy opatrne natisli do očí, sklopila som hlavu na lavicu a opakujúc sama sebe nič sa nedeje, nič sa nedeje, drahá, všetko je v poriadku, som ich opatrne zatlačila späť. O jemný, smutný odlesk v mojich očiach, ktorý by som v zrkadle na sebe ihneď zbadala a ktorý zostáva ako pamiatka po slaných kvapkách, som sa nebála. Ľudia si také veci nevšímajú. Nikto sa nič nepýtal.
Prichádza štrnástka a ja sa vnútorne teším, lebo uniknem studenému snehu. Áno, no len na chvíľu, a potom budeš opäť vypľutá do krásnej reality, pripomeniem ironicky sama sebe. Vzdychnem si a nastúpim do autobusu.
Ocitám sa uväznená v kruhovej časti autobusu s otáčacou harmonikou. S prekvapením zisťujem, že kúsok odo mňa sedí môj profesor chémie, v čiernom kabáte, sivom šále a tmavej baretke. Vyzerá strašne opustene, akosi zraniteľne. Nezbadal ma. Osamelo pozerá von. A mne je odrazu o čosi viac smutno.
Na Štefánikovom námestí pristupujú do autobusu dve nervózne mamičky s dvomi farebnými kočiarikmi a tri deti. Na pobúrenie niekoľkých dôchodcov zaberú celú plošinku vedľa harmoniky. A tri drobné stvorenia sa nasťahujú do otáčajúceho sa kruhu.
Odrazu sa vedľa mňa odkiaľsi objaví sympatický študent a omylom, snažiac sa zachytiť tyče, sa dotkne mojej ruky. Zdvihnem oči a jemne sa usmejem. Áno, všetci poznáme ten scenár, ktorý preletí v nanoseknunde mysľou každého dievčaťa. Úsmev, prvé, druhé, ôsme, desiate rande, svadba, deti, vnúčatá, dôchodok... a on na mňa ani nepozrie, len chytro presunie ruku o čosi vyššie.
„Predmestská...“
Na krátky, takmer nepostrehnuteľný moment sa ocitáme v jednom priestore, svete, vesmíre, tesne predtým, ako sa naše prepletené cesty opäť rozbehnú do predvianočného zhonu a života, ktorý bude naďalej bežať rovnako i po ňom. Osamelý profesor, mladý študent, traja budúci dospelí, dva kočiariky, dve unavené mamičky... a ja.
„Mami, ja som hladná,“ ozve sa dievčatko v ružovej bunde a nástojčivo pozrie na mamu, ktorá sa práve na čomsi smeje so svojou priateľkou.
„Zlatko, tu predsa nemôžeš jesť, veď sa oboma rukami musíš držať,“ odvetí a mimovoľne pohojdá kočiarik, ktorý začína mrnčať. „Keď vystúpime, dám ti tú šatôčku, dobre?“
Ružová bundička súhlasí. Mimovoľne a nedôverčivo si premeriava pohľadom ostatných cestujúcich.
„Mama, aha, čo som našiel!“ zvolá chlapec v sivej čapici, asi päťročný a víťazoslávne ukáže žene v červenom kabáte lesklý obal od čokoládovej tyčinky. „Mama!“
Nedostáva odpoveď, debata žien je zrejme dôležitejšia ako zaujímavé autobusové nálezy jedného z detí.
„Kde si to našiel?“ pýta sa mladší chlapček, oblečený v rozkošnom tmavom overale. Hlboko do čela má stiahnutú modrú čapicu.
Chlapec v sivej čiapke ho nevníma, snaží sa zaujať ignorujúcu mamu.
„Kde? Kde si to našiel, há?“ skúša Modrá čapica opäť a nerozvážne sa púšťa žltej tyče pre lepší výhľad.
„Tu,“ ukáže starší na harmoniku. „Tu som to našiel.“
„Neklam!“ zamieša sa do debaty dievčatko.
„Naozaj,“ mieni Sivá čiapka. „Tu! Musíme to vyhodiť... mami!“
Na asi osemnásty pokus malého sa mama otočí a pohoršene vezme chlapcovi z rúk obal z tyčinky.
Aké je to milé, preletí mi hlavou. Deti majú tak prosté duše! Jemne sa usmejem a pozriem letmo na študenta, hľadajúc pochopenie a otvorené srdce. Bez slova pozerá von oknom. Aj smutný profesor. Vzdychnem si.
„Aha, pozri!“
Uškrniem sa. Modrá čapica sa pokúša liezť po žltej tyči.
„Pozri, vyleziem až hore.“
Chlapčeka v sivej čiapke to ohromne pobaví. „Áno,“ smeje sa.
Modrá čapica nerozvážne skáče na tyč vedľa nás, mladý študent preľaknuto odstúpi. Musím sa potichu zasmiať.
„Vyleziem hore,“ mieni malý hrdina, „až na strechu autobusu... tam...“
„Aj ja, aj ja... a tam budeme tancovať...“
„Áno, tancovať.“ Obaja sa smejú, poskakujúc hore dolu.
„Maminkáááá!“ pretne autobus silný hlások pohoršeného dievčatka. „Pozri na nich!“
Tentokrát maminka registruje na prvýkrát.
„Nerob, Šimon! Nevieš sa správať v autobuse? Keď budeš zlý, Ježiško ti nič neprinesie.“
Chlapci zahanbene zmĺknu.
Nerozumiem. Čo je zlé na tancovaní na streche autobusu?
„Čo si napísala Ježiškovi?“ pýta sa Šimon Modrá čapica dievčatka.
A ja sa usmievam, pozorujúc dušu Vianoc zblízka. Tri zastávky vytrvalo počúvam sny týchto troch detí, nadšených poletujúcim snehom, žiarivým stromčekom a vôbec všetkým navôkol. Týchto troch budúcich dospelých, ktorí čoskoro stratia svoje krásne a krehké ilúzie. Jedného dňa prestane chodiť Ježiško a oni budú musieť odkladať z brigády peniaze na darčeky a hľadať čaro Vianoc v iných očiach. Dnes by ho našli v zrkadle vo svojich vlastných. Ešte to však nevedia, lebo ho majú svietiace a žiariace aj vo svojom vnútri.
Musím sa usmiať a po troch zastávkach moje srdce už žiari tiež. Opäť hľadám iskru v očiach študenta. Sú prázdne. Vystupuje na Cyrila a Metoda, spolu s mojou vidinou úsmevu, prvého, druhého, ôsmeho, desiateho rande, svadby, detí, vnúčat a dôchodku.
A profesor stále skľúčene pozerá von.
Tri žiariace hviezdičky aj s doprovodom vystupujú na zastávke, kde opúšťam autobus aj ja. Naposledy na ne pozriem s úsmevom a už viem, že všetko bude fajn. Veď sú Vianoce.
Pomaly sa vysúkam z autobusu, nasledujúc profesora.
Vonku medzičasom začali padať obrovské vločky, veľké ako chumáče vaty. Už neumierajú pri dotyku so svetom, s ľahkosťou dosadajú na hmotu, pokrývajúc ju vznešeným bielym povlakom. Zasmejem sa a kapucňu nechávam ležať na chrbte. Nech sneží, áno, len nech sneží! Nech sú biele Vianoce!
Akosi prirodzene sa letmo dotknem čierneho kabátu a predo mnou sa objavuje známa, smutná, no prekvapená tvár.
„Krásne sviatky, pán profesor,“ usmejem sa veselo.
„Aj vám,“ odvetí a usmeje sa.
A ja som odrazu tak prosto šťastná a veselá a spokojná. Je mi dobre.
Domov kráčam s trochu hlúpym, no dokonalým úsmevom, nechávajúc vločky vytvárať na mojich vlasoch belasý svadobný závoj. So zatvorenými očami obraciam tvár k nebu a čakám na krehké dotyky týchto dokonalých poslov zimy. Keď mi jeden chumáč z ľahkosťou uviazne na mihalniciach, zasmejem sa a vykročím. Dotyk vločky a mihalnice sa mi zdal vždy tak intímny. Intímny a krehký. Ako šťastie. Ako úsmev.
Ako Vianoce.

Téma TASR