Prázdninový príbeh

PaedDr.Helena Rusnáková, 13. júla 2013 11:45

Jozef Karol Viktorin - kňaz, literát, vydavateľ, slovenský národný buditeľ napísal vo svojej autobiografii aj veselé zážitky z detstva a mladosti.

Podrobný popis Foto: Helena Rusnáková ,PaedDr.


























Šurany 13. júla (SkolskyServis.sk) - Vráťme sa v čase do 19. storočia. Prečítajme si prázdninový príbeh spracovaný na základe spomienok J.K.Viktorina (katolícky kňaz, národný buditeľ:1822-1874), ktoré sú súčasťou jeho autobiografie napísanej roku 1848.

Jozef, študent trnavského gymnázia, pochádzajúci z číro slovenského prostredia sa vydal na cestu do Illéšházu, kde mal absolvovať výmenný pobyt za účelom zdokonalenia sa v maďarskom jazyku, čo bolo v tom čase nutné pre jeho ďalšie štúdiá. Prvé dni pobytu boli dosť náročné. Jozef však bol kreatívnou osobnosťou, nebrániacou sa komunikácii so svojim okolím a tak po pár dňoch pobytu zistil, že v tom istom meste, dokonca priamo v susedstve, býva česky hovoriaci grófsky poľovník. Zakrátko sa tak skamarátili, že uňho bol viacej ako „doma“ a tak z učenia sa maďarčiny síce nebolo nič, lebo deň čo deň po slovensky hovorieval. Poľovačky sa stali jeho každodennou úlohou, ktorej sa rád venoval. Mal možnosť získavať nové zážitky, spoznávať krásy a tajomstvá okolitej prírody. V jedno ráno zaklopal poľovník na dvere Jožkovho principála s pozvánkou na poľovačku na srnca. Skupina honcov a poľovníkov sa teda vydala na lov. Háj bol čarokrásny, Jozef – tak ako pri každej príležitosti, kedy bol v kontakte s prírodou –zažíval pocit šťastia.

... Už tretí deň boli na poľovačke – a akoby zázrakom... ani jedného srnca nezazreli. Poľovník bol mrzutý. Už - už sa mali domov poberať, tu prišiel Jozefov nápad: -„Však sme už na ceste! Vráťme sa o kúsok do hája , urobme rozstupy , ešte raz sa popozerajme...“. Chlapi dali hlavy dokopy a nakoniec rozhodli, že sa poľovačka ešte nekončí. Vytýčili si priestor, na ktorom urobili rozstupy a čakali, či sa objaví nejaký srnec.
Jozef a jeho principál boli v tom istom stromoradí. Až zrazu: -objaví sa kus“ vysokej“, ide smerom k principálovi...ten čaká...tu však vetrík zavanie od neho smerom k srncovi...a ten....“Fujaaas!“ smerom k Jožkovi. Jožko stojí schovaný za kríkom pri strome z jednej strany....srnec zostáva stáť na strane druhej...Jožko pozerá, takmer nedýcha. Vystreliť?!? ....Komu by také niečo na rozum prišlo v takomto okamihu!? Trvá to len chvíľu, ale pre Jozefa je to večnosť.... Na jednej strane hustého kríka srnec, na druhej strane Jozef. Zrazu srnec spozornie.... zacíti prichádzajúcich ľudí i psov....urobí skok.... Jožko sa ľaká, ocitá sa na zemi... puška ďaleko od neho.... len čo sa spamätá a vstáva,...srnec je už ďaleko... prichádza principál, ktorý všetko videl.
Principál si tento príbeh nenechal pre seba. Poľovníci si z Jozefa ešte dlho uťahovali : -Mal si toho pekného šestoráka za rohy chytiť, keď si bol tak blízo pri ňom a nepustiť ho, kým neprídeme!!!
Každý vedel, že to nie je možné, dobre sa však zabávali, samozrejme Jožko s nimi...Bol to jeden z veselých zážitkov z jeho študentských časov, na ktorý rád spomínal.

Prameň: Autobiografia J.K. Viktorina ,1848. Kópia uložená v archíve SSV Trnava

PaedDr.Helena Rusnáková (OA Šurany)

Stredoškolská učiteľka predmetov nemecký jazyk a dejepis.

Téma TASR