Dávid Vještica nie je bohatý, slávny ani mocný a študuje vo Viedni

Mária Škultétyová, 5. februára 2018 6:45

Budúci politológ je krvou antifašista.

Dávid Vještica Foto: Archív Dávida Vješticu


Bánovce nad Bebravou 5. februára (SkolskyServis.sk) - A pokračujme ďalej.

V ankete o ideálnej žene povedal: „ Chcem ženu, s ktorou keď niekam pôjdem, tak si ľudia povedia, že "taká pekná s hentakým?" Ženu, pri ktorej sa budem cítiť slobodne, ktorá mi nebodne dýku do chrbta, ktorá pochopí a zvládne moju komplikovanú povahu a pre ktorú bude rodina na prvom mieste.“

Aby sme si o tomto dvadsaťročnom chalanovi utvorili komplexnejší obraz, ešte poviem, že je hrdý na Štúra, Štefánika a Dubčeka a na bánovskom gymnáziu bol v tíme, ktorý reprezentoval Slovensko na medzinárodnej súťaži z histórie. Keď som vtedy robila s ním rozhovor pre ŠS, takto sa predstavil: „Volám sa Dávid Vještica, mám 18 rokov a som tretiak na bánovskom gympli. Áno, mám nezvyčajné meno. Je to preto, lebo môj otec je Srb. Čo o mne treba ešte vedieť? Asi je to jedno, keďže nie som ani bohatý, ani slávny, ani mocný. Je to suchá odpoveď, ale nerád rozprávam o sebe.“ Na otázku, či je dejepis jeho obľúbeným predmetom, odpovedal že najobľúbenejší. „Ale ten školský, učebnicový, mi pripadá suchý. A či ho pôjdem študovať?“ zopakoval moju otázku a pokračoval, „zrejme pôjdem týmto smerom, aj keď je to menej perspektívne, čo sa týka zamestnania. Ale povedal som si, že skúsim to, v čom by som sa mohol nájsť, namiesto niečoho, čo je lepšie platené, ale trhal by som si pritom vlasy.
Odvtedy nejaký ten rôčik ubehol, Dávid úspešne zmaturoval a dnes už tretí rok študuje politológiu na Viedenskej univerzite. Hoci nerád rozpráva o sebe, urobil výnimku.
Dávid Vještica Foto: Archív Dávida Vješticu

Tak ako, Dávid, našiel si sa v štúdiu politológie?

Zatiaľ ani nie. Čakal som viac reality, viac skutočnej politiky, ktorej tam je však minimum. Absolútny prím hrá teória. A tá mi niekedy príde odtrhnutá od reality a taká neužitočná, že ma to ubíja. Ale asi na niečo bude, keď ju učia. Samozrejme si uvedomujem, že bez teórie to nejde, len nemám rád takú tú suchú, odtrhnutú od reality. Práve som mal v textoch jeden citát, že keby chceli vedci skúmať kone, tak nevstanú a nepôjdu ich pozorovať, ale si spolu sadnú a jeden druhého sa spýtajú: „Keby som bol kôň, čo by som robil?“ A práve toto nemusím. Navyše, momentálne som sa dostal vlastnou vinou do situácie, že musím trošku viac makať, takže minimálne pár mesiacov nebudem mať čas sa v nej hľadať. Sám som zvedavý, kde sa nájdem.

Politológia súvisí s politikou a mladých politika veľmi nezaujíma. Prečo politológia?

Keďže som domiešaný, chcel som študovať diplomaciu, medzinárodné vzťahy alebo niečo také, keďže sa dokážem na veci pozrieť z rôznych strán. Diplomatické akadémie však neprichádzali do úvahy, pretože rodičia nemajú na účte voľných aspoň päť cifier na školné. Vo Viedni som však medzinárodné vzťahy nenašiel, a tak mi politológia prišla ako podobný fach. Takže preto. Medzinárodné vzťahy sú v okolí len v Banskej Bystrici, kam som nechcel ísť, a v Brne, kam ma prijali, ale vybral som si ťažšiu cestu.
Dávid Vještica Foto: Archív Dávida Vješticu

Neobávaš sa, že štúdium ťa vtiahne do politiky? Alebo sa takejto myšlienke ani nebrániš?

Nemusím sa jej brániť, lebo čím ďalej, tým viac sa mi tá myšlienka hnusí. V minulosti som to naozaj chcel robiť. Ešte aj teraz ma to láka. Ale málokto si vie predstaviť, ako špinavo sa v nej hrá. Keď vypláva na povrch nejaká kauza, tak ma viac prekvapuje prekvapenie ľudí ako to, že sa kauza stala. Myslím, že mám celkom silný žalúdok, ale asi všetci sa dajú vydierať. Neviem si predstaviť, že by mi niekto v dobrej viere poradil, aby som viac poslúchal, inak by sa moja rodina nemusela mať už tak dobre, ako sa má. A to nemám len z filmov, to je proste realita.Keď vidím, ako sa do politiky ťahajú rodiny, ako novinári sledujú deti politikov pred škôlkami, ako politici vyťahujú pred kamery členov rodiny a rodinné záležitosti, je mi dosť na vracanie. Na toto fakt nemám žalúdok. Ale ktovie, kam ma vietor zaveje.

Čo ti hovorí stará múdrosť, že politika je panské huncútstvo?

Slušne povedané... Ja sa však viac prikláňam k Ronaldovi Reaganovi. Zrejme ste počuli ten jeho citát, dnes už klišé, že politika je druhé najstaršie remeslo, ale veľmi sa podobá na to prvé. Aj toto je celkom slušne povedané. So starými kamarátmi by to Ronald povedal určite šťavnatejšie. Svetlé výnimky v politike väčšinou nedopadnú dobre. Na druhej strane, niekedy je však možno potrebné pre dobrú vec byť najstarší remeselník. Inak povedané, keď sa drevo rúbe...

Aké prednosti má štúdium vo Viedni pred štúdiom doma?

Jazyk. Bez debaty. Nemčinu sa ťažko naučíte doma. Som tam cca dva a pol roka, a aj tak nemôžem povedať, že by som ju zvládol. Anglina sa totiž na človeka v dnešnej dobe lepí, či chce, alebo nie. Milión seriálov po anglicky, všade hudba, väčšinou v jednoduchej angličtine, nápisy, názvy atď. Pri nemčine je komplikovanejšie nájsť väčší objem filmov alebo seriálov po nemecky, s nemeckými titulkami.
Ďalej je to systém štúdia. Rozvrh si robí študent sám, nikto mu nenakazuje, že tento semester musí spraviť tieto dva predmety, inak dostane dva a pol podmienečne. Štúdium sa tým činom dá zladiť s prácou/praxou, pokojne môžete bakalára študovať aj štyri roky a nikto na vás nebude pozerať, že ste idiot. Takisto aj bakalár sa tam berie tak, že niečo máte. U nás, keď máte bakalára, tak vás berú tak, že ste nedokončili celú vysokú školu.
Experimentoval som aj s právom v Bratislave a bol som dosť prekvapený, že sa profesori niekedy správajú povýšenecky, niekedy až gestapácky. Vo Viedni sa mi nikdy nestalo, že by som dostal "absenčku" za to, že som nevedel podľa predstáv učiteľa odpovedať na jeho otázku. To má byť diskusia a toľko omieľané podnecovanie kreativity u študentov? A keby vo Viedni učiteľ zosmiešnil študentku, že je zlatokopka, tak v pondelok ráno by stál v rade na úrade práce. Avšak takíto boli v menšine, ale, bohužiaľ, zanechávajú "hlboký" dojem. Asi máme ešte komplexy malých ľudí a malého národa. Neviem.

Čo poradíš tým, ktorí chcú študovať na Viedenskej univerzite? Aké sú podmienky prijatia?

Nech si poriadne rozmyslia, čo chcú študovať, čo sa konkrétne skrýva pod daným odborom atď. Nech si nájdu informácie na nete a nech sa prihlásia do rôznych fejsbukových študentských skupín, kde nájdu užitočné informácie. Poznám takých, ktorí sa prihlásili na školu v podstate len tak a potom to oľutovali. Nie je tam však hanba zmeniť odbor a stratiť nejaký ten semester. Navyše, môžete štúdium začať aj v letnom semestri. Okrem medicíny, biológie a zopár podobných odborov berú každého, kto im predloží preložené maturitné vysvedčenie, občiansky, fotku, certifikát z nemeckého jazyka úroveň B2 a 20 eur. A ešte asi hlavná vec, je dosť dôležité venovať sa jazyku aj mimo školy. Dnes je to jednoduchšie ako kedysi... youtube, seriály, filmy, knihy... všetko, samozrejme, v nemčine.
Dávid Vještica Foto: Archív Dávida Vješticu


Vnímaš extrémizmus ako hrozbu budúcnosti, alebo si myslíš, že ľudia dostanú rozum?

Extrémizmus ako slovo mi už trošku lezie na nervy. Každý sa ním oháňa úplne bez zábran a najviac ho majú plné ústa tí, ktorí sú tiež extrémni, akurát sú na druhom brehu rieky. Každý každého nálepkuje. Extrémista, fašista, komunista, slniečkar, smerák, boľševik, Maďar, Žid...
Som krvou antifašista. Mám predkov, ktorí obetovali svoje najlepšie roky mladosti a svoje zdravie, aby porazili fašistických okupantov. Nemusím a ani to nebudem nikomu dokazovať.To však neznamená, že musím mať rovnaký názor, aký mi predložia v telke. Necítim sa úplne komfortne, keď mi majú hovoriť, kto je extrémista, tí, ktorí sú v 40-tych rokoch arizátori, v 50-tych stalinisti, v 60-tych reformisti, v 70-tych normalizátori a v 90-tych demokrati a kapitalisti. Na jednej strane je najväčší vlastenec ten, ktorý by poslal iné národy do plynu, na druhej demokracia prichádza pod krídlami bombardérov. Klame mainstream, klamú chronickí konšpirátori. Pravdu si musíme nájsť zrejme sami. A či ľudia dostanú rozum? Rozum majú jednotlivci. Masy majú externý rozum.

A čo hovoríš na rast napätia v spoločnosti, pokiaľ ide o srbských pracovníkov na Slovensku?

Neprekvapuje ma to. Keď niekto dostane pětikilo za tvrdú robotu, tak nie je rád, keď príde cudzinec, ktorý to spraví za menej. Slováci majú právo žiadať lepšie podmienky, hlavne pre seba. Treba si však uvedomiť, odkiaľ títo pracovníci prišli. Veľa z nich doteraz žilo z dôchodku svojich starých rodičov, a to nie preto, že by boli leniví, ale preto, že sa nemali kde zamestnať. Na druhej strane si aj oni musia uvedomiť, že svojím správaním často robia hanbu nielen sebe, ale aj svojmu štátu a svojmu národu. Keď som v cudzine, tak sa krotím, nech nerobím hanbu.
Slováci by sa však nemali tváriť, akí sú fantastickí. Keď ideme my na západ, tak to je OK. Vtedy sme chudáčikovia, ktorí hrdinsky opustia svoje rodiny, odídu do samoty cudziny, aby svojim ratolestiam zabezpečili lepšiu budúcnosť. My prácu iným nekradneme. Keď však niekto s takým istým zámerom príde sem, už sú to špinavci, ktorých treba vyhnať čo najskôr.
Je však hanba, ako sa k nim ako štát správame. Nedávno som sa vo vlaku bavil s jedným Macedóncom. Po štyroch týždňoch práce cestoval domov, pretože mali celozávodnú dovolenku. Keďže výplatu ešte nedostali, niektorí jeho kamaráti podľa jeho slov nemali na cestu domov. Na ubytovni však zostať nemohli. Ani sám nevedel, ako sa dostanú domov. A ešte jedna vec. Posledné štyri dni robil 16 hodín denne. Prirátajte si pol hodinu cesty tam a späť, jedlo, sprcha a veľa času na spánok im nezostane. Predstavte si, že pracujete v takýchto podmienkach a ešte vám Slováci nadávajú. Mali by ste Slovensko radi? Keď mi o tom rozprával, cítil som úzkosť. Hanbil som sa za moju krajinu, za môj štát, že takéto niečo dovolí, že to podporuje, a navonok sa tvári, ako proti tomu bojuje. Toto sú tie ľudské práva? Buď ich sem pustím za normálnych, rozumných podmienok, alebo ich nepustím vôbec. Alebo po nich ešte pošleme transporty?

Pred časom si povedal, že nie si ani bohatý, ani slávny, ani mocný. Ak sa nič nezmenilo, čo z toho by si chcel? Bohatstvo? Slávu? Alebo túžiš po moci?

Asi každý niekedy zatúži po všetkých troch. Všetko je to však relatívne. Závisí to od toho, ako si napr. bohatstvo zadefinujeme. To je však už filozofia.Niekedy si predstavujem, že by som bol finančne bohatý, aby som si mohol dovoliť ísť žiť niekam do prírody, aby som mal svoju studňu, svoj zdroj potravín, aby som bol čo najviac nezávislý a mohol žiť pokojný, zdravý život. To je ale zrejme len idealizovaný sen.

Opäť si požičiam tvoje múdre slová: „Osobnosti však máme aj dnes. Na Slovensku sa rodí veľmi veľa talentov vzhľadom na to, že nás je relatívne málo. A práve to je vec, ktorú by si mal uvedomovať každý. Nielen preto, aby si vážil naše osobnosti, ale aj preto, aby vedel, že aj on má šancu na niečo veľké.“ A teraz otázka: Ako ty vidíš tvoju šancu? Kde sa vidíš o pár rokov?

Necítim sa tak, že by som hovoril múdrosti. Nedávno som zistil, že nepoznám odpoveď na túto otázku. A to ma dosť štve. Vždy som sa totiž niekde videl, mal nejaký, aspoň hmlistý plán. Čím som však starší, tým viac sa rúcajú ilúzie a ideály. Nevidím sa nikde a zároveň sa vidím na veľa miestach. Už som sa ale naučil, že plánovať nie je vždy možné a že niekedy jedna chvíľka zmení všetko. Dúfam však, že budem robiť niečo zmysluplné, za čo sa nebudem musieť hanbiť.

S kým najradšej tráviš voľný čas?

Rád trávim čas s frajerkou, čo je asi logické. Takisto sa rád stretnem s mojou partiou. Poznáme sa už dlho, s niektorými aj pätnásť rokov, čo je trištvrte môjho života. Nemusím si pri nich dávať pozor na jazyk, môžem sa pri nich odreagovať, pokecať a dobre sa zabaviť. Takisto si vážim aj čas s rodinou, hoci keď sme dlhšie spolu, tak si lezieme na nervy. Ale kto už vám môže príjemnejšie liezť na nervy, ako rodina? Na druhej strane potrebujem byť často sám, s nikým sa nebaviť, nikoho nevidieť a niečo si prečítať, pozrieť alebo len tak hľadieť do blba.

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac