Musíme byť šťastní povinne?

Dominik Holíček, 15. januára 2013 13:57

Nehybné spievané monológy trefne prerušovali zbesilú dynamiku hry, z ktorej nebolo úniku. Aspoň sme sa chvíľku mohli tváriť, že sledujeme niečo vymyslené.

Bánovce nad Bebravou 15. januára (TASR) - DNA je asi najťažšie predstavenie, aké nám DAB naservírovalo. Ale krásne. Minimálne vizuálne. Scéna spolu so svetlami menili atmosféru každého okamihu ako sa len dalo, vďaka čomu sme mohli vidieť skryté svety v obyčajnej stodole. Aj keď nabudúce by som asi pribil niektoré časti silnejšie.
Foto: DAB


Hudba bola využitá skôr ako kulisa, keď bolo treba niečo zakryť, premiestniť alebo vysvetliť. Nehybné spievané monológy trefne prerušovali zbesilú dynamiku hry, z ktorej nebolo úniku. Aspoň sme sa chvíľku mohli tváriť, že sledujeme niečo vymyslené.

Na kostýmoch sa nedalo nejako vyblázniť, pretože DNA si rovnošaty pýtala ako my vreckové. Dotvárali prostredie školy a zároveň boli peknou metaforou, ktorá bola vypichnutá aj tým, že Phil (Juraj Ďuriš) počas celej hry nemal sako. Mimochodom nepripomínali vám biele košele Die Welle?

Pri dramaturgii oceňujem najmä hru s jedlom. Veď koľkokrát ste videli zjesť herca za predstavenie toľko sladkostí, čo vy zjete za týždeň? A to sme sa už dostali k obsadeniu. Svetozár Sprušanský si vybral fakt omladinu. A nebolo to na škodu. Napríklad zajac Danny (Martin Šalacha) bol neuveriteľne uveriteľný a Brian (Marián Viskup) tiež vedel, čo robí. Keď Adam (Peter Oszlík) vysvetľoval, že dlho mŕtve vtáky nie sú zrovna bašta, nebolo mi všetko jedno. Asi by som mu to uveril aj keby mal nohavice a čistú košeľu, hoci bol v tejto hre viac-menej iba kulisou. Tak ako všetci ostatní. Pre Phila. Uznávam ako dokázal byť v roli. Ako sa celá jeho hlava sústredila na tú jednu vaflu. „Teda ona sa ňou stala..., pardón, s troškou džemu.“ V jeho prejave nebolo jednej chyby. Dokonca, aj keď sa všetci herci smiali on udržal poker face. Ako pravý bábkar.

Na druhej strane Bellin vzdor vyznieval ako výkrik do tmy. Zdesený, prekričaný samým sebou. Ktovie možno sa bála, že ju zabije ďalšia padajúca lata. Monológy, ktoré mali byť vrcholom jej postavy pôsobili trochu afektovane. Našťastie tento nedostatok úplne prevalcovala myšlienka hry. „Narodili sme sa do zvláštnej doby inej ako všetky ostatné. Musíme byť šťastní povinne?“ Nie, nemusíme vôbec nič. Máme slobodu a máme svoje putá. A tiež slobodu zbaviť sa ich. Alebo ich na niekoho hodiť. A čo vy boli by ste schopní niekoho zabiť v prospech rodiny,priateľov, či pre všeobecné dobro? Máte pravdu, načo zabiť, keď niekedy stačí len trochu ponížiť, skríknuť, klamať. Na konci hry sa zjavujú prízraky všetkých Philových príkazov a ťahajú ho do jeho vlastnej jamy.

Dennis Kelly (chlapík, čo to má na svedomí) hovorí, že je mu jedno, či sa diváci bavia alebo sú zhnusení, hlavne, aby sa nenudili. Ak ste aj plakali za Sladkou Charity, dúfam, že vám bolo z DNA aspoň trochu zle. To by znamenalo, že DNA šimpanzov nám nie je až taká podobná. Zatiaľ.

Už dva týždne pred predstavením, sme sa vypytovali, čo nám to vlastne zástupcovia vybrali.
Rohodnutie nakoniec padlo s ohľadom na nižší vekový priemer na DNA od Dennisa Kellyho. Keď to hodnotím spätne možno, by dvojzmyselná Sladká Charity bola lepším rozhodnutím. Aspoň by jej rozumeli všetci. Asi práve preto, že by bola len dvojzmyselná.

Dominik Holíček, Gymnázium Janka Jesenského Bánovce nad Bebravou

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac