A predsa sa točí

Mária Škultétyová, 30. apríla 2019 6:32, aktualizované 30. apríla 6:41

Alebo prečo by sme si neblicli.

Na snímke protestujúci počas štrajku žiakov aj študentov za budúcnosť klímy, ktorý je súčasťou Akčného dňa 2019 na Námestí SNP v Bratislave 26. apríla 2019. FOTO TASR – Jaroslav Novák Foto: TASR


Bánovce nad Bebravou 30. apríla (SkolskyServis.sk) -


Ušliapaná miliardami chodidiel
dobodaná miliónmi podpätkov
zašpinená tisícami odpadkov
ponížená tisícami pľuvancov
tolerujúc ľudí zlých i dobrých
kňazov i vrahov
bábätiek i starcov.
A predsa sa točí!

Takto videla Zem bývalá študentka bánovského gymnázia, dnes učiteľka Helena Šulová.

Zmeny klímy za posledné roky pociťujeme na vlastnej koži. Príčiny poznáme, riešenia hľadáme. Zem i voda je zaplavená množstvom odpadkov, lesy vymierajú, vzduch sa nedá dýchať. Človek vymyslel plasty, aby chránil prírodu. Teraz vymýšľa, ako sa ich zbaviť, aby zachránil prírodu. Istý spevák nedávno povedal, že príroda nepotrebuje ľudí. Nazdávam sa, že dnes už ich potrebuje. Potrebuje ich, aby napravili zlo, čo za posledné roky napáchali. O Radkovi, ktorého v Bánovciach pozná hádam každý, som už písala. Často chodí domov s igelitkami plnými plastových fliaš. Lebo aj mladí ľudia sú rôzni. Jedni mlčia, naprávajú chyby iných a pomáhajú prírode. Ako Radko. Druhí sa zhromaždia na námestiach a upozorňujú na problém, o ktorom všetci vieme. Držia v rukách transparenty s anglickými heslami, ktorým my, čo sme sa učili ruštinu, nerozumieme. Pekne to vystihla jedna Švédka, keď povedala, že ona pred parlamentom ako mladá aktivistka vysedávať nebude. Zobrala vrece a pustila sa do zbierania odpadkov. Jej meno sa do titulkov svetových médií nedostane. Ani mená dobrovoľníkov, ktorí vyčistili Liptovskú Maru. Iniciatívne, sami od seba. Veď o mená ani nejde.

Keď som ja chodila do školy, my sme svoj vzťah k prírode prejavovali činmi. Chodili sme do lesa vysádzať stromčeky. Po práci sme krajce mastného chleba zapíjali čajom zo sklenenej fľaše s patentným uzáverom. Žiadne nápoje v plastoch či plechovkách sme nepoznali. Žiaden odpad sa nehromadil. Les bol čistý. Zem bola k ľuďom láskavá. Dávala im všetko, čo potrebovali. Kvety, úrodu i dážď. Dnes v škole vymýšľame všelijaké projekty , tematické dni, a na globálny problém zabúdame. Radšej si nejaký ten piatok blicneme, veď nebudeme zaostávať za svetom. A napokon, načo nám bude škola, keď nebude Zem? Robíme to pre dobrú vec.

Pamätám si na naše vyučovanie v školskej záhrade. Sedeli sme v tráve, kreslili stromy, spievali pesničky aj gramatiku opakovali. Telocvičňu sme mali pod holým nebom. Na mičurinskom políčku si každá trieda vysadila vlastný záhon. Taká bola škola môjho detstva. Takto sa robila výchova úcty k práci, k zemi a jej produktom. Jedna mladá mamička mi napísala: „Keby sa deti v škole neučili iba poučky a učili sa rozmýšľať, tak by si uvedomili, ako sa majú správať. Raz za rok si prinesú rukavice a vyčistia okolie školy. A potom zase šup k poučkám.“ Jeden mladý muž zas hovorí: „ Je potrebné, aby sa decká naučili, že niektoré veci ich skrátka nikto nedonúti robiť, ale samy musia v sebe nájsť a cítiť to, prečo prírodu chrániť.“





Téma TASR