Spoveď bývalého narkomana

Školský servis, 28. februára 2014 21:14

Môj príbeh narkomana začal, keď som mala 18 rokov.

Ilustračné foto Foto: TASR/Michal Svítok


Bratislava 28. februára (SkolskyServis.sk) - Každá sekunda nášho života je novou, jedinečnou chvíľou vesmíru, chvíľou, ktorá sa už nikdy nezopakuje.
Modrá žiara a pritom všade naokolo tma. Hluk miliónov krákajúcich vrán, no napriek tomu neznesiteľné ticho. Vôňa štipľavej škorice, ale v skutočnosti vo vzduchu visí akýsi zápach. Pegas, kôň s krídlami a rohom, ktorý nevinne prilieta uchom a vychádza pravým okom. Tušíte o čom rozprávam? Stavy akoby priamo vystrihnuté z kultových trhákov.
Lenže to nie je žiaden kultový trhák, je to život, ktorý nanešťastie postretol aj mňa. Príbeh ako som sa stala otrokom drog.

Môj príbeh narkomana začal, keď som mala 18 rokov. Je to vek dospelosti, ale ja som sa v duši, aj napriek tomu cítila ako bábo, ktoré sa práve narodilo. Žiť bolo vtedy pre mňa niečo nedokázateľné. Tak som začala hľadať oporu. Najprv v rodičoch, potom v kamarátkach, kamošoch, chlapcoch a vždy sklamanie. Navonok som sa prispôsobila, ale vo vnútri v duši som ostala sama. Psychicky som upadala pomaly na dno. Začala som chodiť vo veľkom sklamaní na diskotéky, ale ešte stále s troškou viery, že nájdem čo hľadám. Začala som svoje sklamanie zapíjať alkoholom. Potom prišiel chlapec, zoznámila som sa s ním, zapálil si cigaretu v ktorej mal heroín. Vždy som bola proti drogám, nepáčilo sa mi to. No v tej chvíli mi bolo všetko jedno a potiahla som si. Bol to krásny pocit, všetky myšlienky, problémy, sklamania z hlavy zmizli. Celý život mi bol v tej chvíli úplne ukradnutý. Myslela som si vtedy, že som našla dve opory - chlapca a drogu. Dostala som sa do partie, kde boli na droge už závislí, čo som nechápala a pod vplyvom drogy ma to ani nezaujímalo. Prežívala som krásne dni, dávky sa zvyšovali a prišlo to, čo ma predtým nezaujímalo - „absťák“.

Strašne som sa potila, mala som kŕče, bolesti v nohách, zimnicu, malátnosť, nepríčetnú nervozitu, kruhy pod očami, zvracanie, proste najhoršie, čo som v živote zažila. No a jediná opora bola môj chlapec a droga. A začal narkomanský stereotypný život. Celý deň zháňať na drogu peniaze, nadrogovať sa, večer domov, najesť a spať. Strašne sa začal meniť môj výzor, nestarala som sa o seba, chodila som neupravená, a moja povaha bola bez elánu, správala som sa ako näjvačší vagabund. Môjho chlapca som začala vidieť už len ako kamaráta, moje city sa stratili - môj život obalila droga! Moja závislosť ma čím ďalej, tým viac ničila. Fajčiť drogu mi už nestačilo, tak som si začala drogu pichať. Pritom môj život ďalej sa horšil a horšil. Na jednej strane mi bolo lepšie, stačila mi menšia dávka, tak isto aj finančne a pri vpichnutí drogy som zažívala zas niečo nové a nepoznané - „fleš“. Trvá to sekundu, možno tri. Je to silná voľnosť, uvoľnenie, ktoré prechádza vaším telom od nôh až do hlavy a vtedy zacítite ten takzvaný „fleš“. No z druhej mi bolo viac horšie ako lepšie.

Prišiel zákon proti uschovávaniu drog, zaplavoval ma strach pri zháňaní peňazí na drogy - stres, a pri silnejších a horších príznakoch - bolesti, a moja duša bola na dne. Už ma nič nebavilo, začalo sa mi všetko hnusiť a droga najviac! Bola som jednou nohou v hrobe a druhou von. Partia sa rozpadla väčšina sedí vo väzení, niektorí moji kamaráti, ktorí mali sotva sedemnásť, zomreli na predávkovanie. Povedala som si toto je život! Začala som plakať ako malé dieťa.

Prebehli dva roky, mám 20 rokov. V srdci som cítila žalostný plač - pomôž! Začala som strašne veriť, že sa z narkomanského života dostanem. Až raz zazvonil dedko, nikdy som sa s dedkom osobne nezbližovala. Ja som ho brala ako Deda a on mňa ako vnučku - nič viac. Povedala som mu môj problém. Zoznámil ma s veľmi príjemnou psychiatričkou, ktorá po mojom rozhovore ma doporučila na protidrogové liečenie.

Prvý týždeň bol najhorší, mala som hrozné pocity, cítila som sa ako polomŕtva, no vďaka mojej najmilšej a najlepšej doktorke a hlavne mojej silnej trpezlivosti som to vydržala. Abstinenčné príznaky prešli a ja som prešla na druhé oddelenie, kde sa ľudia doliečujú. Mala som ísť na oddelenie medzi narkomanov a alkoholikov. Odmietla som, nieže by som ich odcudzovala, ale vedela som, že keď budem v spojení s narkomanmi, tak sa bude rozprávať len o drogách, a tak by som sa chuti a celkovo psychicky drogy nezbavila. A doteraz si myslím, že narkomanov by nemali hádzať do jedného vreca. Počas tých dvoch rokov narkomanského života som sa o drogách a narkomanoch veľa naučila a poučila. Narkomani, ktorí sa liečia, sa delia do viacerých skupín, ale sú dve najhlavnejšie. V pravej sú tí, ktorí majú svoj cieľ, cítia to, a za tým idú, „chcú“ s tým prestať, no a druhá, ktorí sa musia liečiť. Tam je viac príkladov, uvediem jeden: rodičia ho vyhodia z domu, je skrachovaný, nemá už silu zháňať financie, nemá cieľ. No a keď „musím“ a „chcem“ sa dajú dokopy väčšinou to dopadne tak, že „musím“ začne rozprávať alebo nahovárať o drogách o bezcieľnom živote no a potom „chcem“ buď o svoj cieľ prestane bojovať, alebo nebude mať silu bojovať a ostanú v zablúdených myšlienkach. Tým psychicky klesnú a ak sa nevrátia do svojho „chcem“ tak podľahnú „musím“.

No, ale pokračujem ďalej v mojom príbehu. Tak som ostala na oddelení kde nikto nemá nič spoločné s drogami. Lebo chcem a bojujem za svoje životné ciele! Druhý týždeň začínam sa prebúdzať do reálneho života, je to ako som spomínala, znovu som sa narodila. Zo začiatku som sa prispôsobovala. Ráno som vstala osprchovala som sa, oprala som si veci, zapojila som sa do pracovných terapii, vybrala som si hlinu, keramiku. Zo začiatku ma to nebavilo môj prvý deň na terapii som ukončila kresbou na ktorú som nakreslila veľké srdce, do ktorého som napísala moje cítenie „Láska nenechaj ma umrieť, ešte ku mne príď, láska drž ma ešte nad hladinou.“ No po čase som sa vďaka dobrému a milému majstrovi vrátila k hline a vždy s veľkou radosťou naďalej chodím na terapiu, ktorú som si vybrala.

Potom prišli na rad moje zdravotné problémy, poabstinenčné príznaky - nemohla som spávať, mala som vždy hrozné živé sny, ktoré som prežívala ako keby to bola realita, ďalej prišli hnačkové obdobia, problémy s krížami a celkovo s chrbticou, potom sa ozvali bolesti zubov, ktoré som dva roky odkladala. Vlastne droga mi vždy bolesť stlmila. Pociťovala som stálu nervozitu a nevedela som ako mám začať žiť, myslím tým po psychickej stránke. No a to je najhlavnejší a posledný bod narkomana. Najprv som si vypočula od iných, že psychicky sa z toho nedostanem, že budem závislá do smrti. Ale ja som prestala veriť a začala som bojovať.

Najprv som sa radila s mojou najlepšou doktorkou no a tá mi poradila výborného psychológa, ktorý moju neistotu v sebe odohnal. No a najviac, čo ma prebudilo k životu, bol kamarát, ktorý mi dal knihu s tým, že mi to určite pomôže. Verte mi, nikdy som knihy nečítala, ale niečo mi vo vnútri hovorilo prečítaj si tú knihu. Neprečítala som ani pár riadkov a už som bola do nej taká zažratá, až som v nej našla to, čo som v celom mojom živote hľadala.

Je to jednoduché vysvetlenie, a tým by som chcela všetkým, čo to čítajú, aj poradiť a pomôcť. Základ všetkého je zobraziť si svoje ciele, v mysli si ich pozitívne predstaviť, samozrejme, ak nejaký životný cieľ máte. Potom si otvoriť srdce, čiže, keď ste mali o sebe alebo o iných či o ženách alebo mužoch zlé myšlienky, či ste boli nahnevaný, musíte si vždy povedať odpúšťam si a všetkým odpustiť, priať im to najlepšie. Proste dokázať v myšlienkach či snoch im, alebo sebe odpustiť. Tým sa vaše srdce otvorí a v pohode s láskou a istotou si svoj životný cieľ vložíte do duše, no a potom s veľkou vierou a istotou povedať pozitívnu modlitbu vášho životného cieľa. Mne to veľmi pomáha.

Ja som si predstavila v mojom životnom cieli, že žijem bez drogy krásnym a šťastným životom plným lásky, ktorý som dokázala sama a bez psychickej závislosti na droge. Odpustila som sebe a všetkým, ktorých som nemala rada, proste na ktorých som myslela v zlom. A z mojej duše vyšla modlitba plná energie a viery: „Našla som samú seba, otvoril sa predo mnou život plný lásky, šťastia, elánu a energie. Som psychicky zdravá, žijem bez drogy!“ Cítim sa teraz o mnoho lepšie, každým dňom sa modlím a verím stále viac.

Moja duša je teraz plná energie a pomaly svoju modlitbu cítim ako by sa už splnila. No aj napriek tomu na liečení ešte zostanem a budem bojovať až si už budem úplne istá „choď už je čas !“ Ďalej sa venujem knihe, tým vlastne sebe, a chodím naďalej k psychológovi, ktorý moje ciele fixuje, a ako som spomínala, keď sa narodí bábätko, tak ma zároveň obrazne vychováva k istému reálnemu životu. Urobila som v živote veľkú chybu, bola to droga, ale „človek sa učí na svojich chybách“. Odpusťme si to a celkovo všetkým a žime v závislosti na tom, aký je náš životný cieľ. „Môj život bez drogy je krásny, šťastný, plný elánu a lásky.“ A z celého srdca si prajem, aby naše duše boli plné lásky, šťastia, sily, energie a túžbami, želaniami, cieľmi, ktoré sa nám splnia!

Téma TASR



Používaním stránok SkolskyServis.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac